Autor pracuje v Ústave manažmentu STU a je členom Slovenského ochranárskeho snemu
Uvažovať o budúcich desaťročiach v čase, keď nevieme ani to, čo sa bude diať zajtra, sa môže zdať nenáležité až absurdné. Navyše, ako konštatuje prognostik a protagonista Novembra 1989 Fedor Gál, budúcnosť je v princípe nepredvídateľná.
To však nič nemení na veci, že myslieť anticipatívne (čiže snažiť sa predvídať budúcnosť) je potrebné a v niektorých ohľadoch až existenčne nevyhnutné. Napokon, v našom každodennom živote uvažujeme o budúcnosti aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Prakticky každú voľbu, ktorú robíme, vedome či mimovoľne konfrontujeme so svojou predstavou toho, ako ovplyvní budúcnosť našu a nášho okolia.
Vízie sú zväčša normatívne projekty budúcnosti. Jedným z ich slabých miest je už to, že ich generujeme na základe súčasného poznania.
Ako povedal filozof Karl Popper: „Keďže dnes nevieme, čo budeme vedieť zajtra, nemôžeme dnes vedieť ani to, ako sa budeme na základe nového poznania zajtra správať.“
Myslieť anticipatívne teda neznamená, že vieme, čo bude v budúcnosti, ale to, že uvažujeme o pestrej palete možností budúceho vývoja a svojimi voľbami a správaním sa snažíme prispieť k tomu, aby sa z tejto palety možností uskutočnila tá, ktorú preferujeme: v záujme kvality života nás i našich spolupútnikov.
Vo svetle vyššie povedaného by nemalo byť úlohou prognostikov generovať akúsi nealternatívnu predstavu budúcnosti, ale skôr moderovať diskurz expertov, politikov a ostatnej verejnosti o problémoch a možných cestách ich riešenia. Takáto aktivita je sama osebe zacielená do budúcnosti a rozvíja schopnosť myslieť na dôsledky toho, čo robíme.
Medze rastu
Tento rok je rokom mnohých významných okrúhlych výročí týkajúcich sa uvažovania o udržateľnej budúcnosti vrátane 30 rokov od summitu Zeme v Riu či dvoch dekád od summitu OSN o udržateľnom rozvoji v Johannesburgu.
