Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Že Ukrajina už vstúpila do Európskej únie, mi napadlo prvýkrát až teraz, keď sme prechádzali tou nehanebne rozľahlou krajinou z východu na západ. A mohlo za to stádo kráv s vemenami ako balóny. Ukrajina je nielen obilnica, ale aj mliekareň kontinentu. Dôvod môjho presvedčenia o európanstve Ukrajincov je však trochu iný.
Práve sme zdolali Kryvyj Rih, mesto pravidelne sužované ruskými raketami a iránskymi dronmi Šáhid. A za ním sme stretli tie vemenaté kravy. Síce neeurópsky prechádzali mimo priechodu, no žena, ktorá ich viedla na miesto nočného odpočinku, mala reflexnú vestu.
Taká úcta k pravidlám v zapadnutom, vojnou zničenom, vyčerpanom kraji?
Ako dôstojne vzdorovať vojne
Ukrajina nie je ani po ôsmich mesiacoch na kolenách. Pravda, na východe a juhu, v obciach okupovaných a ostreľovaných, je ťažko. Ale v mestách ako Ľvov, Vinica, Kryvyj Rih, Kyjev, Dnipro či Sumy, alebo aj Charkov a Záporožie, síce vreštia sirény leteckého poplachu, ale ľudia sa snažia pokračovať v "normálnom živote" za každú cenu.
Napríklad utorková správa z Charkova, kde spustili MHD na niekoľkých nových linkách. Ešte tlejú zastávky zasiahnuté granátmi a už tam charkovský dopravný podnik posiela úplne nové autobusy. Zo stanice Industriaľnaja do Hrdinov Charkova, zo Saltovskej triedy (Saltovka je to najostreľovanejšie sídlisko na celej Ukrajine) do Ulice Siedmej gardovej armády.
Nejde len o to, aby sa ľudia mohli niekam dostať. Ale aby pochopili, že vyhrať vojnu neznamená iba ju prežiť trasúc sa hrôzou v pivnici, ale dôstojne jej vzdorovať v snahe udržať seba aj ekonomiku nad vodou tým, že chodím do práce, i keď sa "trochu" strieľa. Že fungujú štátne aj súkromné inštitúcie, ktoré Rusi nerozbombardovali.
Na jar boli Ukrajinci ešte v šoku. Nedokázali sa zorientovať, nerozpoznávali jednotlivé druhy rakiet, nevedeli, ako sa správať pri nálete a čo robiť, keď letí kŕdeľ dronov. Reštaurácie prakticky nefungovali, na cestách nebolo vidieť políciu, len armáda na početných kontrolných stanovištiach vytvárala obrovské fronty áut, chaoticky prevážajúcich rodiny sem a tam. Hľadali bezpečné miesta, aby zistili, že takých už na Ukrajine niet.
Nad ruské rakety sú nervy z ocele
Nad Ukrajinou stále lieta dosť rakiet na to, aby ste sa mali báť. Pridali sa iránske drony. Rusko mobilizovalo tristotisíc mužov, napchalo ich do prvých línií ako tlmiče, zachytávajúce ukrajinské guľky, za nimi umiestnilo delostrelecké batérie, ktoré pália salvu za salvou. Napriek tomu sa väčšina Ukrajincov správa oveľa pokojnejšie ako pred pol rokom.
Predovšetkým sa naučili rozpoznať, odkiaľ asi a čo letí. Vedia, že sa nemajú zdržiavať vedľa letísk, elektrární, vojenských základní, trafostaníc, železničných staníc, policajných služobní či teplární.
Zistili tiež, ako fungujú poplašné zariadenia. Sirény sa spúšťajú vždy, keď zaznamenajú aktivitu ruského strategického letectva nad Kaspickým morom alebo keď ruské lietadlá vzlietnu nad Čierne more, prípadne odštartujú z bieloruských letísk a pohybujú sa pozdĺž ukrajinských hraníc.
Siréna hlási, že treba byť ostražitý, ale nikto nevie, či vystrelia raketu, alebo len presúvajú lietadlá, prípadne len chcú demoralizovať Ukrajincov. A tak prevláda fatalistické správanie.
Pri bežných miestnych útokoch chodia do krytov minimálne. Niektorí odstúpia od okien, iní prepnú mobily na video, aby skúsili zachytiť dron či raketu nad domami.
