Autor je teológ a publicista
Dva dni pred výročím udalosti, ktorá je dnes takmer vzdialenejšia od narodenia našej generácie, ako bol koniec vojny od roku, keď sme prichádzali na svet, vyšla kniha rozhovorov Tomáša Hučka s Eugenom Gindlom.
Bratislavská kaviareň bola počas uvedenia knihy plná ako Umelecká beseda počas prvého stretnutia VPN, celý bratislavský november '89 sedel na jednom mieste. A na chvíľu sa zazdalo, že november '89 bol iba kaviarenskou spoločnosťou, že by sa tak vlastne malo nazývať vtedajšie umelecké a intelektuálne hnutie, že nič viac ako udržať pozíciu v kaviarni na uvedení posmrtnej knihy sme vlastne nedokázali.
Takzvaný duch Novembra sa už premenil, žiaľ, na klišé o slobode a demokracii, ktorú si, ako hovoria ďalšie obľúbené klišé, „nezaslúžime“, nedokážeme si ich „vážiť“, a pokračuje nejakým pravdepodobne falošným bonmotom pripisovaným Masarykovi o tom, koľko generácií údajne treba, aby sme sa stali demokratmi, a koľko času potrebujeme, aby sme boli imúnni voči „pokušeniu neslobody“, ako radi píšu autori plagátov, ktoré sa objavujú po uliciach okolo 17. novembra, keď si idú pripomenúť výročie porážky komunistického režimu.
November ako izolovaný obrad
A mali sme aj zvyk hovoriť, že November, už nie ako udalosť, ale takmer mystická, vyčírená, vykupiteľská entita, politický egregor, skupinový duch našich mesianistických očakávaní, je vlastne izolovanou udalosťou a zároveň ceremóniou a obradom.
Že akokoľvek a čokoľvek sa v krajine pokazilo, počnúc zničením Československa, nie je jeho vinou, nemôžeme mu to mať za zlé, a keď sa opýtame prečo, no tak preto, že všetky naše politické a spoločenské zlyhania sú od kauzality Novembra izolované neporaziteľnými klišé o tom, že nie November, ale my môžeme za to, čo sa zo Slovenska stalo a čo sa u nás deje.
