Autor je filozof, pracuje v advokácii
Jednou z určujúcich skúseností, ktoré upevňujú kolektívnu identitu, je revolučná skúsenosť; moment, keď ľudia prekonajú vzájomné rozdiely, spoja sa a spoločne sa aj za cenu veľkých rizík pustia do boja za lepší svet.
Z tohto hľadiska nie je pre Slovensko dôležitejší sviatok ako 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu.
Čo by sme si mali pripomínať?
Jeho potenciál je však dnes nevyužitý. Oslavy 17. novembra sa štandardne nesú v rituálnom zaháňaní niekdajšieho Zla. Sloboda a demokracia sú vymedzované čisto relatívne k diktátorskému komunistickému režimu.
Tento rituál je zdôvodňovaný predstavou, že neduhy ponovembrovej demokracie sú spôsobené pôsobením Zla zo záhrobia. Namiesto toho, aby nás 17. november viedol k spoločnému premýšľaniu nad novým svetom, zmrazuje nás v starom svete, v ktorom musíme neustále cyklicky porážať komunizmus.
Toto neustále obracanie pohľadu do minulosti vedie k neplodným hádkam o tom, či vôbec bolo dobre, že sme neslobodný komunistický režim zvrhli. Tieto prekáračky sú po tridsiatich troch rokoch absurdné – sú asi také zmysluplné, ako keby Francúzi vždy 14. júla varovali pred rizikami monarchizmu.
Ak však aj akceptujeme, že 17. november sa nevyčerpáva porážkou komunistického režimu a že za slobodu a demokraciu treba neustále bojovať, v čom konkrétne spočíva jeho odkaz? Čo by sme si mali pripomínať namiesto každoročného vynášania červenej moreny?
Vodidlo nám môže poskytnúť samotná skúsenosť revolucionárov v revolučných mesiacoch roku 1989.
Revolúcia ako explózia kreativity a dialógu
Historiografia Nežnej revolúcie sa často sústredí na osudy vodcov revolúcie, „mužov Novembra“, a je prekvapivé, že zrejme najlepšiu knihu o tom, ako revolúcia prebiehala „na zemi“ – na školách, v továrňach, v poľnohospodárskych družstvách, na obecných zhromaždeniach –, napísal americký historik. Kniha Revolúcia s ľudskou tvárou (2009) od Jamesa Krapfla však ponúka veľmi komplexný pohľad na revolučnú skúsenosť z pohľadu bežných ľudí.
Viac než to, čo zanikalo, Krapfla zaujíma to, čo sa v roku 1989 tvorilo. Revolúcia bola explóziou kreativity.
Ľudia, ktorých možnosti vyjadriť sa boli dovtedy štátnou mocou držané na uzde, nachádzali inovatívne formy protestov, happeningov a spôsobov, ako sa organizovať. Neuvažovalo sa ani tak o novom spoločenskom usporiadaní – a keď už, tak v skutočnosti väčšina obyvateľov očakávala nadviazanie na pokus o demokratizáciu socializmu z roku 1968.
Štátna moc však v tej chvíli nebola úplne zaujímavá; hľadali sa skôr spôsoby, ako sa organizovať horizontálne a vytvárať – slovami Hannah Arendtovej – „miesta slobody“, v ktorých by sa mohli ľudia stretávať a spolupracovať bez ohľadu na aktuálny režim.
Revolúcia bola tiež explóziou dialógu a debaty. Debatovalo sa rozsiahlo a nadšene na zhromaždeniach, protestoch či vo výboroch.
