Autor je vedec a publicista, venuje sa judaistike
Cestou domov zo spoločného obedu s priateľmi Petrom Salnerom a Egonom Gálom, kde sme hovorili aj o "procese", som stretol v trolejbuse poslanca, vzdelaného a kultivovaného pána. Reč sa zvrtla aj na proces. Pán poslanec (ktorého si vážim) povedal, že Slánskeho a spol. ľutuje v rovnakej miere ako Ernsta Röhma a že Slánský a jeho spoločníci mali podiel na justičnej vražde Milady Horákovej a to im nevie odpustiť. Téma ho natoľko rozčúlila, že nestihol vystúpiť a previezol sa o zastávku ďalej.
Pred 70 rokmi, 20. až 27. novembra 1952, sa konal "proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym". Patril do radu zinscenovaných procesov, ktoré na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia prebiehali v komunizmom postihnutých európskych krajinách. Režisérom týchto procesov bol Kremeľ, za technickú realizáciu zodpovedala (v Československu) komunistická Štátna bezpečnosť riadená sovietskymi poradcami.
Procesy boli jednou z metód, ktorou si Sovietsky zväz a jeho vodca Josif Stalin zabezpečovali vazalskú podriadenosť svojich východoeurópskych satelitov.
Zo širšieho pohľadu proces súvisel so zmenenou paradigmou vzťahov Sovietskeho zväzu k štátu Izrael, ktorý Sovieti po jeho vzniku (14. 5. 1948) podporovali. V priebehu roku 1949 sa situácia zmenila a v Sovietskom zväze odštartovala intenzívna antisemitská kampaň. Izrael sa stáva (popri Spojených štátoch) stelesnením nepriateľa. A s tým súvisí najvýraznejší rys procesu so Slánskym – jeho antisemitizmus.
Prejavoval sa od výberu obžalovaných až po záverečné prejavy prokurátora a sudcov. Od začiatku procesu sa zdôrazňoval židovský pôvod obžalovaných, ich výchova v židovských rodinách. V obžalobnom spise sa opakovane objavovala formulácia "židovského pôvodu", (Pôvodne mala byť použitá drsnejšia formulácia "Žid", Gottwald to zmenil.) Samotná obžaloba má v tlačou vydanej súdnej zápisnici z procesu rozsah 41 strán a termín "sionista" ("sionistický") a "Žid" ("židovský") je v nej spomenutý minimálne 42-krát. S rovnakou frekvenciou sa vyskytuje aj v takmer päťstostranovom zvyšku súdnej zápisnice. V zápisnici sú k menám obžalovaných alebo svedkov pripájané v zátvorke aj ich pôvodné, "židovsky" znejúce mená, napr. André Simone (Otto Katz), Landa (Landau), Lomský (Lieben) atď.
Celkovo figurovalo v procese 14 obžalovaných, z nich bolo podľa obžaloby 11 Židov (Rudolf Slánský, Bedřich Geminder, Ludvík Frejka, Bedřich Reicin, Arthur London, Vavro Hajdu, Eugen Löbl, Rudolf Margolius, Otto Fischl, Otto Schling a André Simone), dvaja Česi (Josef Frank a Karel Šváb) a jeden Slovák (Vladimír Clementis). O tom, kto bude súdený, sa rozhodovalo v Moskve a Stalin sa osobne dožadoval informácií o priebehu vyšetrovania.
Vyšetrovanie a vypočúvanie obžalovaných bolo v celom rozsahu absurditou. Obvinení sa museli priznať k činom, ktoré nemali ani minimálnu súvislosť s realitou a miestami si vzájomne protirečili. Požiadavky na "priznania" sa v priebehu vyšetrovania menili. Ich finálnu podobu sa museli obvinení naučiť naspamäť tak, ako sa herci učia divadelné roly. Stojí za zmienku, že tento divadelný monsterproces mal, rovnako ako divadlo, aj svoju generálku.
Požadované "priznanie" obžalovaných sa vynucovalo kombináciou fyzického a psychického mučenia bez akýchkoľvek obmedzení, ktoré si ľudstvo v priebehu humanizácie justičného systému od stredoveku až do 19. storočia stanovilo.
Proces so Slánskym a jeho spoločníkmi má viacero smutných prvenstiev.
