Autor je bývalý poslanec NR SR, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Zuzana Čaputová nedávno vymenovala Petra Plavčana za rektora Vysokej školy Danubius, ľudovo nazývanej Sládkovičovo. Podivuhodný záber, kde si prezidentka – symbol principiálnosti a slušnosti – podáva ruku s exministrom školstva, ktorý stelesňuje opak, vyvolal najprv ironickú reakciu Igora Matoviča.
Toho však nikto neberie vážne, a tak médiá tento jedovatý šíp buď ignorovali, alebo v duchu vysvetlení prezidentkiných právnikov informovali, že nemala na výber. Plavčan bol riadne vybraný na ďalšie funkčné obdobie, a teda ho podľa ústavy musela vymenovať.
Celý spor nadobudol nový rozmer, keď sa do kritiky Zuzany Čaputovej zapojil Robert Mistrík. Vedec známy triezvym a na faktoch založeným prístupom použil tentoraz štýl a spôsob argumentácie, na ktoré sú čitatelia zvyknutí skôr u Matoviča.
Prezidentka je podľa neho predstaviteľkou „dvojtvárnej politiky“ a jej zástancovia „na severokórejský spôsob tlieskajú stokrát otrepaným frázam“.
Z vecného hľadiska pripomenul, že podľa rozhodnutia Ústavného súdu môže prezidentka odmietnuť vymenovanie ústavného činiteľa, ak na to má vážne dôvody. Experti z prezidentského paláca mu hneď kontrovali, že to je síce pravda, ale rektor súkromnej vysokej školy nie je ústavný činiteľ. Preto v jeho prípade má hlava štátu len protokolárne postavenie a ak bol pri výbere dodržaný zákon, vymenovať ho jednoducho musí.
S kým si podať ruku
Právne argumenty i doterajšia prax sú skôr na strane Zuzany Čaputovej. Keď Andrej Kiska pred štyrmi rokmi prvýkrát vymenoval Plavčana za rektora, nikto nenamietal. Keď akademický senát STU odvolal z funkcie rektora Miroslava Fikara, prezidentka rešpektovala rozhodnutie samosprávy bez ohľadu na svoj názor.
