Bolo by krivdou vyčítať slovenskej vláde, že sa snaží vykrútiť z nepohodlných záväzkov, tentoraz v prípade praktického zavedenia výdavkových limitov. História, súčasnosť a nepochybne aj budúcnosť je plná príkladov, keď sa najrôznejším krajinám nechcelo dodržiavať, k čomu sa prihlásili.
Asi najzreteľnejšie exempláre sú takzvané maastrichtské kritériá v podobe zadlženia či deficitu pre krajiny eurozóny, nadväzujúce fiškálne kompakty alebo odhodlanie štátov NATO vynakladať na vlastnú obranu aspoň dve percentá HDP. Z „pravidiel“ sa tak stali odporúčania, ktoré dodržiava len ten, kto chce.
Kollár sa opäť zastrájal odchodom z vlády, Sulík by hlasoval za vyjadrenie nedôvery Čítajte Dá sa to pochopiť. Dodržiavanie pravidiel je otravné a veľakrát bolestivé, všelikto ich obchádza, čo oslabuje celkovú morálku. Veď keď to mohli obísť oni, prečo nie my? Slovenské vlády však dokázali zájsť o krok ďalej, keď sa pri výdavkových stropoch podujali porušovať záväzok, ktorý od nich nikto nežiadal.
