Autor je starokatolícky kňaz, teológ a zakladajúci člen PS
Ubehlo len pár dní od verejnej kritiky obežníka trnavského arcibiskupa Oroscha, ako aj od následných nemotorných ospravedlnení, a zdá sa, že naratív najvyšších predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi sa vracia do zabehnutých koľají.
Svedčia o tom slová Bernarda Bobera, košického arcibiskupa metropolitu a predsedu Konferencie biskupov Slovenska (KBS) pri príležitosti 33. výročia Nežnej revolúcie (sic!).
„Nielen teraz, keď si pripomíname dni spojené s bojom za slobodu a demokraciu, by sme však radi verejne povedali, že cítime, keď sa verejne ignoruje a pohŕda Cirkvou a jej prácou pre dobro celej spoločnosti. A pritom málokto robí viac verejnoprospešných a iných aktivít ako samotná Cirkev,“ píše arcibiskup Bober na stránkach Tlačovej kancelárie KBS.
Už pri čítaní týchto slov som mal déjà vu. Na sviatok svätých Cyrila a Metoda 5. júla tento rok som totiž zaťal zuby a prečítal si kázeň arcibiskupa Bobera na cyrilometodskej púti v Nitre. A zostalo vo mne strašné prázdno.
Prázdno arcibiskupa Bobera
Kázeň, ktorú na štátny sviatok prenášali verejnoprávne médiá a prehovárali tak k celej slovenskej verejnosti, totiž prezentovala obraz cirkvi a kresťanstva, v aké neverím a veriť nechcem. Bola plná ufňukaného vyplakávania za svetom, ktorý už (našťastie) patrí minulosti, hoci sa ho ešte niektorí s veľkou námahou snažia udržiavať pri živote v stave klinickej smrti.
Médiá kázeň uvádzali slovami: „Bober: Cirkev chápe ako krivdu, že na jej prácu sa pozerá s opovrhnutím“. Prázdne bolestínstvo a ťažké nepochopenie toho, čím by cirkev mohla byť zrozumiteľná a užitočná v súčasnosti. Teda v podstate aj toho, čo vnímam ako jadro príbehu Cyrila a Metoda.
Chuť mi, našťastie, napravila kázeň kardinála Michaela Czerneho, ktorá v ten istý deň zaznela na Velehrade. Trvalý odkaz Cyrila a Metoda pre cirkev v silnom kontraste so slovami arcibiskupa Bobera interpretoval ako hľadanie takých spôsobov viery, ktoré sú zrozumiteľné ľuďom v danej dobe. S odkazom na pápeža Františka hovoril o cirkvi ako o poľnej nemocnici, o potrebe otvorenosti voči spoločnosti, ako aj o tom, že cirkev má byť otvoreným, pohostinným a inšpirujúcim priestorom.
Ale späť k posolstvu arcibiskupa Bobera k sviatku 17. novembra. Na adresu cirkvi zaznelo podľa predsedu KBS v posledných dňoch veľa negatívnych názorov hraničiacich s osočovaním. „Spochybňovanie príspevku Cirkvi na poli kultúry, školstva, zdravotníctva i charity a systematické označovanie Cirkvi za nepriateľa slobody vedie k novej forme totality jedného správneho názoru,“ uvádza ďalej arcibiskup Bober.
Neviem ako ostatné čitateľky a čitatelia, no ja som v uplynulých týždňoch takéto spochybňovanie a kritiku prínosu cirkví v oblasti kultúry, vzdelávania či dobročinnosti nikde nezachytil. Zachytil som však oprávnenú kritiku vysokého cirkevného hodnostára, ktorý v liste svojim kňazom šíril nenávisť voči LGBTI+ ľuďom a šíril konšpirácie. Sám predseda KBS Bernard Bober sa predsa za jeho slová verejne ospravedlnil, čím priznal oprávnenosť tejto kritiky, alebo nie?
A zachytil som tiež otázky verejnosti, prečo sú z verejných zdrojov platení ľudia, ktorí z náboženských pozícií šíria nenávisť.
V mene mocenských záujmov
„Nebuďme voči tomu nevšímaví, ale otvorene vydávajme svedectvo o tom, že medzi základné práva patrí aj náboženská sloboda. A za tú sa oplatí bojovať,“ uzatvoril svoj príhovor k výročiu Nežnej revolúcie predseda KBS.
Priznám sa, že tieto slová sú pre mňa osobne z celého posolstva najzaujímavejšie. Za uplynulé roky som nezaznamenal, že by sa niekto z KBS ani spomedzi najvyšších predstaviteľov ostatných majoritných kresťanských cirkví zastal náboženských menšín na Slovensku, ktoré sú naozaj diskriminované a odsúvané na perifériu.
O náboženskej slobode hovoria len vtedy, keď to vyhovuje ich mocenským záujmom, ale poctivo držia bobríka mlčanlivosti vtedy, keď je naozaj pošliapavaná.
