Autor je teológ a publicista
Pred niekoľkými rokmi sme si mysleli, že demokracia, liberálna demokracia, slobodná, parlamentná demokracia je najlepším politickým systémom na svete.
V duchu misionárskych tradícií našich sekularizovaných náboženstiev sme ju nie iba vyzdvihovali ako pointu našich vlastných dejín, ale verili sme, že má v sebe potenciál stať sa univerzálnym horizontom pre spoločenský a politický vývoj celého sveta.
Západné štáty investovali nemalé sumy do „šírenia demokracie“ a „budovania občianskej spoločnosti“, od povojnového Balkánu po blízkovýchodné diktatúry hľadali svojich spojencov v prostredí atavizmu, mimovládok alebo si pestovali vlastných politikov, ktorí mali byť zárukou možno nie dobrých, ale určite lepších vzťahov, aké mali krajiny delené podľa politického režimu alebo náboženstiev.
Ešte je priskoro povedať, ako toto veľké misionárske podujatie dopadlo. V mnohých krajinách sa podarilo vybudovať solídne inštitúcie, no zdá sa, že v medzinárodných vzťahoch sme vstúpili do radikálne inej epochy, kde o diplomacii a vzájomnej spolupráci nebudú rozhodovať práva, ale výlučne peniaze a vojenské technológie.
Iránske chápanie modernizácie
Nie je prekvapujúce, ako sa správa Irán, krajina, ktorá potlačila a takmer celkom zničila ženskú energiu vlastnej spoločnosti a z účasti na svojej existencii tak vylúčila polovicu svojej populácie.
