Autor je tvorca Cynickej obludy
Veľkú trojku tradičných slovenských nenávistí zakorenených dlho a hlboko v mysliach tunajšieho pospolitého ľudu a statočne prihnojovaných ním volenými akože elitami tvorí nenávisť k židom, Rómom a homosexuálom.
Dedičstvo našich prapredkov a praprapredkov, stáročie posúvané z generácie na generáciu pomedzi recepty na domáce destiláty, plané pindanie na vrchnosť, mlátenie žien a detí, pesničky o zoofilnom sexe a hromženie bakuľami všehomíru. V rámci argumentu, že takto to u nás chodí odnepamäti, nebudú nás sem chodiť všelijakí darmožráči poúčať o tom, ako môžeme a ako nemôžeme komu nadávať, sa tu organizovali židovské pogromy ešte niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny.
Verejné zušľachťovanie ktorejkoľvek z týchto troch tradičných nenávistí bolo ešte v 90. rokoch minulého storočia absolútne rutinnou súčasťou politického diskurzu a každý, kto sa na ňom zúčastňoval, mohol svoj antisemitizmus, rasizmus aj homofóbiu vystavovať hrdo na obdiv ako takú mentálnu verziu paličkovanej čipky alebo podpolianskeho kroja. Rozhodne za to nikomu nič nehrozilo, teda okrem nárastu preferencií.
No niekedy potom, azda s prelomom tisícročí a so snahou vstúpiť do EÚ alebo sa aspoň dostať k eurofondom, začali sa veci pozvoľna meniť. Slovensko, to hrdé konzervatívne Slovensko, naša dedovizeň, začalo sa pozvoľna podobať na obrazy civilizovaných krajín.
Stále beztrestná nenávisť
Prišli si po antisemitov. Kde nič, tu nič a poslanec Mizík sa musel tváriť, že nepíše vlastné facebookové statusy, Tibor Rostás bol odsúdený za, žmurk žmurk, citovanie Štúra.
