Autor je člen Slovenského ochranárskeho snemu, pracuje v ÚM STU
Byť vďační za čokoľvek človeku, ktorý systematicky likviduje susedný národ a jeho krajinu premieňa na spálenú zem, sa zdá nemožné. A predsa je jedna vec, za ktorú mu budeme s odstupom času vďační. Tá vec sa volá zmena civilizačnej paradigmy.
Týka sa to mnohých oblastí od bezpečnostnej cez ľudskoprávnu až po hodnotovú či etickú, ale ja sa v tejto chvíli zameriam iba na jednu: na energetiku. Nutnosť jej zásadnej transformácie je oblasť, o ktorej sme desaťročia hovorili. Na Slovensku, ale i v celej Európe. Len zväčša zostávalo pri planých rečiach a realita sa v skutočnosti menila pomaly alebo vôbec.
Závislosť škodí
Až prišiel 24. február 2022 a zapôsobil ako budíček, či lepšie povedané alarm. Doslova zo dňa na deň sme konečne – a vari aj definitívne – pochopili, že naša závislosť od dodávok energetických surovín od agresora je pre nás samovražedná a navyše priamo podporuje (financuje) agresiu. To je však len jeden rozmer nášho precitnutia.
Tým druhým je škodlivosť závislosti ako takej. A nemusí ísť len o cigarety, alkohol či drogy, ale aj o závislosť od fosílnych palív a neobnoviteľných zdrojov energie vo všeobecnosti.
Lebo dosiaľ sme neboli závislí iba od ruskej ropy a plynu, ale aj od jadrového paliva. To všetko naďalej vo veľkom nakupujeme od absolútne nespoľahlivého obchodného partnera, ktorý z našich peňazí financuje nezmyselné zabíjanie a nepredstaviteľné utrpenie našich susedov.
