Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Po čase sa naša partia opäť stretla na pive. Čím sme starší, tým menej sa zvykneme sťažovať a iba vedieme humoristické dialógy na rozličné témy. Ale tentoraz sa reč zvrtla tak, že sme sa takmer pohádali. Bolo to takto.
Teddy s Ivetou trávili letnú dovolenku v Terchovej.
„Neverím, že existuje iná krajina,“ hromžil Teddy s penou od piva okolo úst, „v ktorej by postavili sochu vrahovi a zlodejovi!“
„V Anglicku tiež majú sochu Robina Hooda,“ poznamenal Simpson, pred ktorým stál pohár cabernetu.
Simpson vie z nás toho najviac a všetci to rešpektujeme, ale teraz mi s tou svojou vševedúcnosťou vyslovene liezol na nervy.
„A tiež ju tam majú takú ozrutnú?!“ oboril som naňho a napil som sa piva, aby som si schladil záhu.
„To nie,“ odpovedal pokojne.
„Mali by sme radšej robiť sochy Jankovi Hraškovi,“ usúdil Jenifer, „tiež to bol síce zbojník a výpalník, ale aspoň by sme ušetrili na materiáli.“
„Z toho by nič nebolo, u nás by sme aj tie postavili ozrutné,“ odsekol som.
„Janko Hraško v nadživotnej veľkosti,“ zachichotala sa Matilda a srkla si aperol špricu, „ja by som postavila sochu Vlhovej.“
„Daj pokoj!“ vybuchol som už celkom nasrdený, „A ročné obdobia tak náhodou nechceš premenovať?! Mali by sme tri ako v Indii – peťo, peťa a to tretie trebárs naši chlapci.“
„Nepreháňaj,“ pridala sa k nej Iveta, „náhodou, oni aspoň niečo dokázali. A ty by si komu postavil sochu?“
Na túto otázku som bol pripravený.
„Kocábovi,“ odpovedal som pohotovo, „za to, že vyhnal Rusov. Alebo Dzurindovi s Miklošom za to, že nás dostali na Západ.“
