Udalosť SR
Memorandum.
Historické (každý slabší prívlastok falšuje realitu) zvýšenie doktorských platov zakladá novú dieru do verejných financií, o ktorých najbanálnejšie konštatovanie znie, že sú druhé najhoršie udržateľné v EÚ.
Alternatívou zvýšenia deficitu je, že z dotácie na inovatívne lieky, čiže tie najdrahšie, ktoré nie sú na Slovensku „kategorizované“ (na rozdiel od končín, kde sa platí za poistencov štátu viac než štyri percentá), vezme Matovič viac než 60 miliónov, ktoré sú už zahrnuté v rozpočte.
Okrem zvýšenia (prinajmenšom rizika) odvrátiteľných úmrtí takto memorandum zvyšuje aj vyhliadky rozpočtu na rok 2023. Totiž, aj keby Pellegrini s Ficom vytrvali pri tom, že „Matovičov“ badžet len cez ich mŕtvolu, sotva zabránia tomu, aby sa v ich vlastných či ešte fašistickejších kluboch „nenašlo“ presne toľko odpadlíkov, koľko bude treba do väčšiny. Väčšiny, ktorá v rámci európsky rekordného schodku odklepne najvyššie platy nemocničných doktorov v celej V4.
Samozrejme, aby Visolaj („Ficolaj“ ?) nevyhral 100 : 0, ale iba 90 : 10 – od rachitickej vlády, ktorá je jeden a pol nohou na márach, je nemiestne žiadať, aby si aj ona dala nejaké podmienky. Trebárs, nikto od doktorov nemôže chcieť, aby márnili po nemocniciach celý pracovný čas (teda okrem platených nočno-sviatočných služieb), keby však vo svojich druhých a tretích úväzkoch v súkromných ambulanciách posunuli ordinačné hodiny aspoň nad 13.00, azda by sa dali operačné sály raz do týždňa prevádzkovať aj popoludní. Tým by sa „čakačky“ mohli skrátiť aj o pár hodín.
Napríklad na operáciu karcinómu hrubého čreva v terminálnom štádiu by pacient nečakal dlhšie než pol roka. (Autor vie, že terminálne štádium sa už neoperuje, ale dobre to znie.) Optimistická verzia: Pacient neumrie skôr, než sa dostane pod nôž.
Signatárom memoranda by sa dala položiť aj otázka, nech povedia ešte jeden – okrem IT, samozrejme, – odbor, profesiu, povolanie, kde mzdy tvoria vyššiu časť celkových nákladov „firmy“ než v nemocniciach (aj so sestrami a iným personálom).
SR II
363.
Zastavenie stíhania Fica a Kaliňáka nemôže ísť do tlače ani online len ako „chybný krok“. Generálny omyl (fatal error), pardon, pardon, prokurátor Žilinka totiž týmto položil viac než symbolickú bodku za érou, o ktorej sa chvíľu dúfalo, že aspoň čiastočne rehabilituje a obnoví distribúciu spravodlivosti na Slovensku. A to bez rozdielu (politického) vplyvu, majetku, známosti, skrátka postavenia v sociálnom rebríčku.
Veľký prínos Žilinku do slovenskej debaty o justícii takto je zľudovenie princípu, že o vine a nevine musí rozhodovať súd, nie opravný prostriedok v rukách generálneho prokurátora.
Ešteže si koalícia dala 363 rovno do programového vyhlásenia. A na vysokú stoličku Žilinku dokonca sama katapultovala, čo je zrejme najväčšia tragikomédia celého volebného obdobia.
