Otázku najzbytočnejšieho zločinu Smeru sme si vyjasnili už dávnejšie. Postarať sa, aby klienti v druhom pilieri predali akcie na vrchole krízy a za utŕžené zdroje nakúpili dlhopisy, to je výkon hodný majstrov – aj sporitelia prišli a ďalej prichádzajú o miliardy eur, aj z toho nikto nič nemal.
Na likvidáciu hospodársko-sociálneho potenciálu krajiny by to však bolo veľmi málo. Napokon, väčšina krajín žiaden druhý pilier nepozná, a predsa má budúcnosť. Nie, odhliadnuc od extrémne vyhrotených situácií, štát nezlikvidujete jedným rozhodnutím, treba na to stovky a tisícky malých krokov.

Tie sa väčšinou nerobia cielene, ale sú cenou za snahu dopriať občanom povestné istoty. Najčastejšie v podobe vyšších sociálnych výdavkov (lebo dôchodcovia, rodiny s deťmi a ďalšie skupiny si ich „zaslúžia“) a snahy potlačiť negatívne sily ako inflácia, ceny energií či kríza (lebo „ľudia krízu nespôsobili“).
Prirodzene, také ušľachtilé myšlienky nemôžu viesť inam ako do pekla.