Autor je komentátor českého spravodajského webu Seznam Zprávy
Dielo Jaromíra Nohavicu ma akosi minulo – nič mi nehovorilo, keď som mal šestnásť, rovnako mi je ľahostajné v päťdesiatke. Ale celkom chápem, prečo sa pre toľko Čechov – a zrejme aj Slovákov a napríklad Poliakov – stalo takou dôležitou súčasťou ich životov. A prečo si teraz mnohí z nich kladú otázku: Čo sa to s naším Jarkom stalo?
Naposledy sa talentovaný básnik a melodik pripomenul krátkou údernou piesňou, ktorá minulý týždeň preletela sociálnymi sieťami a v ktorej, zjednodušene povedané, naznačuje, že sa Európania musia na všetko pýtať prezidenta USA, ktorý navyše stále spí.
Úprimne, šesťdesiatdeväťročný Nohavica napísal za štyridsať rokov hviezdnej dráhy veľa lepších, ale tiež oveľa horších piesní. Niektoré dokonca úplne škandalózne, napríklad ľudový rasistický popevok o Dežovi s nožom alebo o Arabovi, čo mu „siaha na babu“.
Posledné dielko – v podstate neškodná blbosť – je len ďalším detailom Nohavicovho čoraz komplikovanejšieho verejného obrazu.
