Za ten čas, čo Igor Matovič kormidluje slovenskú politiku, niečo sme sa už naučili o jeho štýle. Na začiatku sme sa mu prizerali ochotní bacnúť sa do čela a vziať to na milosť ako začiatočnícku nemotornosť. Dnes však vidíme, že odmieta akokoľvek na sebe pracovať. A jeho okolie mu to toleruje, čím sa stáva spoluzodpovedným.
Toto okolie ho nechalo predniesť „ponuku Sulíkovi“, ktorá je tak mimo misy, ako sa len dá. „Víťaz volieb“ už totiž nediktuje podmienky svojmu arcinepriateľovi, ktorý odišiel do opozície a spustil hlasovanie o nedôvere, ale mal zachraňovať menšinovú vládu pred hroziacim vyslovením nedôvery.
Matovič však dokáže len dokola aranžovať osobné spory, ktorým dáva gýčové rozuzlenia. V tých, samozrejme, nijako nezohľadňuje druhú stranu ako plnoprávneho občana či skupinu, nijako si neuvedomuje vlastnú zodpovednosť a vzácnosť času, ktorým všetci disponujeme. O kontexte sme čosi povedali už vyššie.
