Autor je slovenským europoslancom a členom Spolu/EPP
Dnes je deň, keď na Slovensko prichádza skupina europoslankýň a europoslancov, aby sa stretli s predstaviteľmi slovenských inštitúcií a spoločne diskutovali o situácii LGBTIQ+ komunity a o nenávisti vo verejnom priestore. Sám som účastník tejto cesty, považujem si preto za povinnosť pokúsiť sa priblížiť dôvody, ktoré k ceste viedli.
Verím, že po desivých, chladnokrvných vraždách dvoch mladých ľudí na Zámockej ulici v Bratislave, sme všetci pocítili hlboké pohnutie. S hrdosťou som v tom čase pozoroval občiansku mobilizáciu širokej verejnosti v našich mestách i v médiách. Zároveň som sledoval každý náznak prísľubu, že situácia a ochrana LGBTIQ+ ľudí sa na Slovensku zlepší.
Musíme si povedať pravdu. Tá pravda nie je príjemná. Aj po takmer tridsiatich rokoch existencie Slovenskej republiky sa tvárime, akoby LGBTIQ+ ľudia v našej krajine neexistovali. Je to nielen zbabelé, ale aj nesprávne.
Prirodzeným cieľom každej spoločnosti musí byť to, aby sa ľudia, ktorí prežívajú vzájomnú lásku, cítili bezpečne. Aby sa nebáli byť spolu, chytiť sa na verejnosti za ruku, tak ako všetci ostatní. Tak, aby ich základné práva a slobody boli rovnaké ako práva a slobody kohokoľvek z nás.
Táto otázka nie je na diskusiu a nesmie byť predmetom úsilia ju spochybňovať. Slovensko nie je žiadnou európskou výnimkou – právo na základnú ochranu a dôstojný život bez ohľadu na to, koho ľúbime, je základným právom každého Európana. Európa je naším civilizačným priestorom a je našou povinnosťou podľa toho aj konať.
