Autorka je režisérka
Po každej chybe, ktorú človek vykoná, nastane sebaspytovanie a pud sebazáchovy okamžite generuje poučenie do budúcnosti. Aké poučenie si odnesieme, ako národ a občianska spoločnosť, po chybe, ktorú sme vykonali v posledných parlamentných voľbách?
Igor Matovič odchádza štýlom, akým prišiel a akým vládol. Nekoncepčným a primitívnym. Nastavil latku, ktorá lícuje s dlažbou, prekročí ju naozaj ktokoľvek bez elementárnej námahy, úplne stačí, ak si vyžehlí košeľu, uviaže kravatu a vyglančí topánky indulonou. Až takto tragicky sme dopadli a môžeme si za to sami.
Nie je na svete nikoho, komu by sme mohli hodiť na krk túto našu spoločnú hanbu. Matovičovi vďačíme za to, že Národnú radu zaplavili pochybné persóny, o ktorých kvalitách nič netušil alebo, čo je ešte horšie, tušil. Ich čudujúce sa tváre sa azda párkrát mihli v živej stene tvoriacej Matovičovo pozadie na jeho nekoncepčných tlačovkách.
Rôznorodá zmeska bigotných katolíkov vykazujúcich znaky šialených sektárov, politických mŕtvol z deväťdesiatych rokov, moderátorov a športovcov vo výslužbe, pár zle zamaskovaných fašistov, obdivovateľov orbánovských uhorských fantázií a nepochopenej ruskej duše. Ak sa tam vôbec nachádzal niekto naozaj nezávislý a naozaj osobnosť, potom bol precízne neviditeľný.
