Dnes je takmer jedno, aká myšlienka opustí ústnu dutinu Igora Matoviča vo zvyčajnej ničivej podobe.
Krátko po páde vlády však z neho opäť vypadlo aj čosi, čo by malo zaujímať orgány činné v trestnom konaní. Nie po prvý raz na seba prezrádza, že neoznámil trestný čin korupcie.
Pred dvoma mesiacmi ho Braňo Závodský „vyzval, aby som zverejnil konkrétnych novinárov, ktorí sa dajú kúpiť. Tak som priamu výzvu hneď prijal a povedal som, že teda budem skorumpovaných novinárov dávať rad radom dole“.
Prirodzene, núkali sa len dve možnosti: buď bohapusto tára ako vždy, so samozrejmým cieľom diskreditovať celú skupinu ľudí, alebo si nechal vedomosť o trestnom čine pre seba a svoje účely.
Ani obviňovanie poslancov z korupcie nevynašiel včera. V novembri 2019 mandátový a imunitný výbor parlamentu rozhodol, že Matovič sa musí na najbližšej schôdzi ospravedlniť nezaradeným poslancom okolo Petra Marčeka.
Potom, už ako premiér, obviňoval z korupcie poslancov vlastnej koalície, konkrétne zaľudí.
Teraz sú to, prirodzene, poslanci, ktorí hlasovali za pád vlády. A jeho mrzí ticho (!). Nejde mu do hlavy, že „niekto ide spať s koaličným svedomím“ a zobudí sa s tým, že ide povaliť vládu.
Že táto vláda jednoducho môže piť krv aj ľuďom, ktorí ju pred dvoma rokmi podporovali, by nepripustil, radšej nás pozve na výlet do temných zákutí svojej duše.
Najväčšia zábava (okrem idey, že Progresívne Slovensko „povalilo vládu“) je Matovičov akcent na protikorupčnosť firmy OĽaNO. Korupcia pritom preňho nepredstavuje spoločenskú rakovinu ako pre normálnych ľudí, je to len prostriedok osobného boja proti komukoľvek.
Keď teraz vytiahol na Jána Krošláka tvrdenie, že ešte ako jeho poslanec mu navrhoval korumpovať policajtov, v skutočnosti nám povedal dve veci. Prvou je, že sa (možno) dopustil trestného činu – neoznámenia trestného činu.
