Autor je komentátor portálu noviny.sk
Bude to znieť kontraintuitívne, ale 2022 mohol byť posledným rokom zlatého veku Slovenska. Iste, udialo sa v ňom veľa zlých vecí.
Skončila sa pandémia, ktorá otriasla väčšinou našich domnelých istôt, no iba vďaka vojne, ktorú fašistické Rusko rozpútalo proti nášmu susedovi. Covid-19 je tu stále s nami, akurát prestal byť naším najťaživejším problémom. Na chvíľu sa ním stali ukrajinskí vojnoví utečenci.
Na pár mesiacov dokonca odpútali pozornosť od toho, ako sme si sami rozložili vlastný štát. Lebo je síce zo dňa na deň ľahšie ukazovať prstom na Igora Matoviča a jeho starostlivo vyberanú zberbu hyperambicióznych trubirohov a bezcharakterných oportunistov, no mandát na deštrukciu dostal od nás.
Veľa ľudí ochotne pomáhalo a aj dodnes pomáha, no Ukrajinci utekajúci pred genocídou tak či tak zborili mýtus o slovenskej pohostinnosti. Veľa totiž neznamená väčšinu. Spoľahlivo sme zistili, že nám neprekážajú len migranti iných farieb a vyznaní z iných kultúr, ktorí by ohrozovali náš tradičný spôsob života, ale cudzinci sami osebe. Aj zo susednej dediny.
