George Bush. FOTO - REUTERS |
Nebude to len vinou drzosti médií, ale aj tým, že ľudia rozprávajú len tak, ako im to médiá umožňujú. Nadobúdam dojem, že v istých debatách (dokonca aj medzi ľuďmi, ktorí už o filozofii čosi počuli) akoby sa účastníci navzájom mlátili kyjakmi po hlavách a hádzali po sebe chúlostivými termínmi, akoby to boli kamene.
Žarty bokom
Typickým príkladom v Taliansku je debata, kde stoja proti sebe na jednej strane takzvaní "teo-cons", ktorí obviňujú laické myslenie z "relativizmu", a na druhej strane niektorí predstavitelia laického myslenia, ktorí nazývajú svojich protivníkov "fundamentalistami".
Čo možno vo filozofii označiť ako "relativizmus"? To, že naše predstavy o svete nezahŕňajú jeho celistvosť, ale vždy sú to pohľady z nejakej perspektívy a každý z nich obsahuje zárodok pravdy? Boli a sú takí kresťanskí filozofi, ktorí sa prikláňali k tejto teórii. To, že tieto predstavy nie sú hodnotené termínmi pravdy, ale termínmi zhodnými s historicko-kultúrnymi požiadavkami? Toto v istej svojej verzii "pragmatizmu" podporuje aj taký filozof, ako je Richard Rorty. To, že všetko, čo poznáme, je relatívne vo vzťahu k známemu svetu? A sme pri starom dobrom kantizme. To, že každý predpoklad je pravdivý iba v danej paradigme? Nazýva sa to "olizmus". To, že etické hodnoty sa vzťahujú ku kultúram? Na to prišli už v sedemnástom storočí. To, že neexistuje skutočnosť, ale iba jej interpretácie? Tak hovorí Nietzsche. Uvažuje sa o myšlienke, že ak nie je Boh, všetko je dovolené? Nihilizmus a` la Dostojevskij. Uvažuje sa o teórii relativity? Žarty bokom.
Zvláštne spojenectvo
Skrátka, zdá sa, že termín "relativizmus" sa prisudzuje formám moderného myslenia, ktoré často bývajú vo vzájomnom kontraste - hovorí sa "relativizmus" s nádychom vášnivej polemiky, s akou jezuiti v devätnástom storočí hovorili o "kantovskom jede".
No ak je toto všetko relativizmus, potom sa spod tohto obvinenia vyčleňujú len dva prúdy filozofie, a to radikálny neotomizmus a Leninova teória poznania v Materializme a empriokriticizme. Zvláštne spojenectvo.
Čo sa týka fundamentalizmu, je to hermeneutický princíp spojený s interpretáciou istej posvätnej knihy. Vo všetkých troch monoteistických náboženstvách možno nájsť isté formy fundamentalizmu, no kresťanský fundamentalizmus sa zrodil v protestantskom prostredí a charakterizuje ho rozhodnutie interpretovať Písmo doslova; odtiaľ pramenia všetky doteraz aktuálne debaty o darwinizme i jeho odmietnutie, pretože nerozpráva ten istý príbeh ako Genezis.
Lenže na to, aby bola možná doslovná interpretácia Písma, treba, aby si veriaci mohli Písmo interpretovať slobodne, je to typické pre protestantizmus. Nemôže to byť katolícky protestantizmus - a toto bol kameň úrazu medzi reformáciou a protireformáciou - lebo katolíkom sprostredkúva interpretáciu Písma cirkev.
Už medzi cirkevnými otcami sa debatovalo - našli sa partizáni slova aj prívrženci pružnejšej hermeneutiky, akú hlásal napríklad svätý Augustín, ktorý bol ochotný pripustiť, že Biblia sa často vyjadruje prostredníctvom metafor a alegórií, a tak sedem dní stvorenia pokojne mohlo byť aj sedem tisícročí. A cirkev túto pozíciu prijala.
Adamova duša
Pravdu povediac, katolícka teológia sa nikdy nepohoršovala nad evolucionistickými teóriami, hoci sa pripúšťalo, že na vývojovom rebríčku vznikol kvalitatívny skok, keď Boh vložil do živej bytosti nesmrteľnú dušu. Ktorý katolícky postoj sa teda dnes označuje ako fundamentalistický? Nie je to debata o umelom oplodnení a o počiatku života, lebo do chvíle, kým Boh vdýchne Adamovi dušu, Biblia hovorí o blate, a to je úplne neduchovný materiál. Už bolo napísané, že rozhodnutie začať bitku antidatovaním pôvodu nesmrteľnej duše je v dejinách katolíckej teológie nová skutočnosť (okrem prípadu Tertulliana), ktorú akoby motivovali aj iné sporné veci, ako napríklad potrat, a toto už naozaj možno kritizovať v termínoch interpretácie Písma.
To, čo sa označuje za fundamentalizmus, je vlastne celkom klasický postoj (či odveké pokušenie) náboženského myslenia (nielen kresťanského, ale aj napríklad islamského), je to integrizmus (či integralizmus), teda predpoklad, že náboženské princípy by sa mali stať zároveň modelom politického života i žriedlom zákonov štátu.
Kardinál Biffi je teda integrista, rovnako ako Buttiglione a ostatní, a nie fundamentalista. Bush a jeho ľudia sú protestantskí fundamentalisti (z dávnej tradície), ktorí sa chystajú podľahnúť katolíckemu pokušeniu a - pre anglosaskú demokraciu je to novinka - islamskej praxi integrizmu.
Niekto by mohol tvrdiť, že je to len otázka slov. Kdeže, je to otázka nesmierne chúlostivých filozofických, teologických a politických debát, ktorými sa nič nedosiahne ani na jednej, ani na druhej strane, akurát čo sa zmenia na dážď kamenia fetišistických slov.
© L'Espresso 21. júla 2005
Umberto Eco (1932) estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Okrem Mena ruže, Foucaultovho kyvadla, Ostrova včerajšieho dňa a Baudolina mu v slovenčine vyšli eseje Babylonský rozhovor a Päť úvah o morálke, a nedávno v českom preklade Meze interpretace.