Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Rýchly pád režimu v roku 1989 v kombinácii s „nežnosťou“ revolúcie vytvára v historickom vedomí zdanie, že koniec komunizmu bol akousi uvoľnenou formou totality.
Je to mýtus dobre živený objektívnou realitou demokratizačného pohybu v Moskve, kde Gorbačov už v roku 1988 prepúšťal politických väzňov, chystal prvé (polo)slobodné voľby, rušil cenzúru a podpisoval dohody o odzbrojení s Američanmi.
V skutočnosti však v tom istom čase československé vedenie nijako nepoľavovalo v prenasledovaní opozičných skupín. Na výstrahu pred účasťou na demonštráciách boli v rokoch 1988 a 1989 do preventívnej väzby vo veľkom zatýkaní nevinní ľudia. Samotné zásahy proti demonštráciám boli krvavé a brutálne. Politika hore sa nijako nemenila. Menila sa spoločnosť zdola.
Krivý obraz konca režimu sa podobá tomu, ktorý si pestujeme o 60. rokoch. Vo verejnom spomínaní si ich bežne asociujeme najmä s postavou usmievavého Alexandra Dubčeka a Akčným programom KSČ, hoci skutočným ťahúňom „uvoľnenia“ bola už od začiatku dekády opatrne sa rodiaca občianska spoločnosť. A v jej jadre generačný konflikt.
Silné povojnové ročníky nenachádzali v rigidnej spoločenskej štruktúre zdedenej z 50. rokov uplatnenie, preto potrebovali a aj si dokázali postupne vytvoriť vlastný priestor a v ňom sa nadýchavali slobody. Vďaka sebe, nie členom predsedníctva ÚV KSČ.
A podobnú spoločenskú dynamiku vidíme aj v druhej polovici 80. rokov. Občiansky aktivizmus sa rozširuje mimo dovtedy tradičných štruktúr. Opäť to súvisí s nástupom novej generácie, ktorej časť mentálne už „žije na Západe“. Vytvára si vlastné subkultúry a formuje nový typ politickej opozície. Dojem uvoľnenia pramení aj z toho, že nové vedenie ŠtB pod vedením Alojza Lorenca si uvedomuje, že tvrdá represia je neefektívna, a preto mení taktiku.
