Neodvracajme zrak od tých zraniteľných

Nemôžeme odháňať predstavy ľudí sediacich okolo stola v kabátoch a bez svetla.

V rozbombardovanej bytovke, medzi zničenými predmetmi, ktoré pred vojnou slúžili dennej rutine Ukrajincov, nebudú zdobiť vianočný stromček.

V úkrytoch budú znieť koledy ostrejšie, ak ich ľudia vôbec zaspievajú. Namiesto nákupov na poslednú chvíľu navštívia cintoríny, lebo pre niektorých to bude jediná šanca na čas s blízkymi.

Ak majú byť naše Vianoce autentické, nemôžeme odháňať predstavy obydlí, kde ľudia sedia okolo stola v kabátoch, bez svetla a teplej vody.

Ak očakávajú nejaký vianočný zázrak, je to ten, aby im Putinovo Rusko prestalo dýchať na zátylky. Zbierajú zlomky nádeje návratu do normálneho života. A pri definovaní normálneho sa ľudia uskromnili.

Utečenky z Ukrajiny pripravujú oslavy pre svoje deti, bez manželov a často bez dostatočných zdrojov, len vďaka pomoci od empatických ľudí.

Sú to ich prvé Vianoce za hranicami, nielen Ukrajiny ale aj toho, čo ešte pred rokom považovali za nočnú moru.

Mnohí obyvatelia Slovenska akoby zabudli na dôvod, prečo Ukrajinci utekali. Ak sme unavení z vojny, ktorú rozpútalo Putinovo Rusko, tak si aspoň na chvíľu predstavme, ako musia byť unavení oni. Ľudia, ktorým vtrhli do domovov a obrali ich o pocit bezpečia.

Potom si predstavme ľudí na Slovensku, ktorých krízy vyžmýkali, prišli o prácu, odsúvajú narodeninové oslavy svojich deti do budúceho roka.

Vianoce odsunúť nemôžu. V domovoch dôchodcov seniori čakajú na telefonát, ktorý ich vyslobodí alebo, naopak, odsúdi na sviatky na samotu, lebo rodina povie, že si ich k sebe na tých pár dní nevezme.

Vianoce každej krajiny môžu byť len také šťastné a veselé, aké ich majú tí najzraniteľnejší a najchudobnejší.

Aké ich majú ľudia, ktorí utekajú pred vojnou alebo v tieto dni ostávajú sami. Ak je v našej moci, obráťme na nich zrak, zavolajme im, myslime na nich.