ZKH píše: Všetko naj, Slovensko!

30-ročné Slovensko

Slovensko bude mať v januári 30 rokov. Nie je to málo, no nie je to ani veľa. Rada by som využila tento týždeň na akési bilancovanie. Bilancovanie toho, čo sa nám podarilo.

Máme totiž taký národný šport - nadávame, sťažujeme sa a sme experti vo frflaní, čo všetko u nás nefunguje. A iste, mnohé veci by mali a mohli byť lepšie. Ale je to s nami také zlé?

Ešte pred dvadsiatimi rokmi tu po uliciach behali náckovia, vybuchovali autá, po uliciach sa promenádovali mafiáni v géčkach a vo vláde sedeli Vladimír Mečiar, Združenie robotníkov Slovenska a Slovenská národná strana. Slovensko smerovalo cestou Bieloruska, neboli sme v EÚ ani v NATO.

Máme za sebou kauzy, rozkrádačky, divokú privatizáciu. Máme za sebou aj politické kauzy - ožratých politikov za volantom s imunitou (zdravíme Jána Cupera aj Jána Slotu) aj únos štátu a vraždy. Máme za sebou vlastne také tie pády a vzlety a často si spomíname len na tie spodné časti sínusoidy. Ale máme za sebou aj reformy, spájanie, ťažké rozhodnutia. Máme za sebou vzopätie, boj za správne hodnoty a princípy. A naša spoločnosť sa pohla míľovými krokmi.

Mnohé tu aj napriek politikom prežilo

Pamätám si aj na časy, keď som začínala s novinárčinou - keď som začínala s témami ľudí bez domova a vylúčených komunít, bol to extrém. Rasizmus a nenávisť prekvitala a ani medzi novinármi nebolo populárne riešiť témy chudoby a vylúčenia. Bola nás hŕstka naprieč redakciami a bojovať o tieto témy sme museli aj vo vlastných newsroomoch.

O trinásť rokov neskôr rozumie väčšia časť spoločnosti, elít aj novinárov, že dôležitejšia téma ako chudoba na Slovensku nie je. Ľudia začali lepšie chápať generačnú chudobu a dokonca sa stalo populárne podporovať organizácie ako Vagus či Depaul. Pred desiatimi rokmi to bolo ešte nemysliteľné.

Máme silnú občiansku spoločnosť a už viackrát sme v skúškach ako občania obstáli. Aj na námestiach, aj dobrovoľnícky. Za tridsať rokov sme vybudovali niektoré inštitúcie a mnohé tu prežilo aj napriek politikom - od umenia cez knižnice až po mnohé úrady.

Naučili sme sa, že dávať privilégiá politikom nebol dobrý nápad, a tak sme im imunitu zrušili. Zatiaľ sme nie všetkých naučili, že mať moc znamená mať zodpovednosť a práve to je privilégium, ale aj tam raz prídeme. Na Slovensku je veľa fantastických ľudí, ktorí každý deň robia veci poctivo a správne. Napriek všetkému.

Nečakajme na spasiteľa

Martin Bútora minule citoval výrok Karla Schwarzenberga. Človek príde pred britské panstvo nejakého lorda, chváli mu krásny trávnik a pýta sa, ako to dosiahol. A lord odpovedá: To nič nie je, stačí sa len o to starať – a ak sa o to staráte tristo rokov, bude to fungovať.

Nezúfajme, že sa nám v mnohom nedarí. Tridsať rokov na to jednoducho nestačí a mnohé sa musíme naučiť na vlastných chybách. Namiesto bičovania si darujme k narodeninám zmenu perspektívy - začnime byť hrdí na Slovensko. Majme radi svoju krajinu. Budujme si svoje komunity a začnime sa sami podieľať na našom príbehu. Nikto iný ho za nás nenapíše - a ak áno, hrozí, že presne opačne, ako by sme si želali.

Slovensko, k tvojej tridsiatke ti želám sebavedomie a občanov, ktorí sa zaujímajú. Želám ti ľudí, ktorí sa nerozhodujú vo voľbách v deň hlasovania, ale ktorí premýšľajú, čo chcú a komu zveria moc. Želám ti viac žien vo verejnom živote a menej ega v parlamente.

Želám ti, aby si sa naučilo zaceliť rany po vraždách Daniela Tupého, Roberta Remiáša, Jána Kuciaka aj Martiny Kušnírovej. A aby si sa naučilo zastať si seba. Želám ti ujasniť si hodnoty a odmietnuť extrémizmus v akejkoľvek podobe. Ale hlavne, želám ti po tých tridsiatich rokoch to, aby Slováci nečakali na spasiteľa. Aby pochopili, že to, ako sa nám tu žije, tvoríme my. A sme za to zodpovední. Nikto iný to za nás neurobí.

Podcast týždňa: Martin Bútora o Slovensku

Demokracia je únavná, je to proces a je to zodpovednosť. Niekedy by bolo ľahšie, keby to robil niekto za nás. A aj sloboda má pravidlá - nie je bezhraničná a musí ísť ruka v ruke so slobodou.

Hovorí o tom Martin Bútora, s ktorým som nahrala bilančný rozhovor o Slovensku. A keďže pán Bútora už pri niekoľkých morálnych skúškach obstál, spýtala som sa aj na to, či je ťažké byť odvážny.

Martin Bútora poskytol láskavý a optimistický odpočet toho, čo robíme dobre a čo robíme zle. Nie je to žiadny náklad ani bičovanie. S láskavosťou a hĺbkou sebe vlastnou hovorí o Slovensku, a preto tento týždeň odporúčam ako podcast týždňa práve Dobré ráno s Martinom Bútorom.

Video týždňa: Zuzana Fialová

Hoci tento rozhovor má politický titulok, pravda je, že so Zuzanou Fialovou sme sa rozprávali o politike len málo. Hovorili sme tiež o Slovensku, o nádeji, o kultúre aj o tom, ako nezúfať a neprepadať beznádeji. Hovorili sme o rozdelení Československa, aj o tom, v čom sme dobrí a v čom nie.

Zuzkin otec bol známy slovenský horolezec Ivan Fiala. Mala som tú česť niekoľkokrát v živote sa s ním stretnúť a robiť rozhovor. Zuzana zaspomínala, že otec hovoril, že výprava v Himalájach ide len tak rýchlo, ako ide ten najpomalší z nej. A chcela by takú aj demokraciu - aby sme kráčali len tak rýchlo, ako vládzu kráčať tí najslabší. Podpisujem.

Hudobná bodka: Hnev

Premýšľala som, čo slovenské dať na záver ako hudobnú bodku. Keď sme minulý rok robili s Michalom Kaščákom a nocľahárňou druhý rok ich festival online pre covid, Katarzia nahrala túto pesničku o hneve. Aktuálna bola vtedy, aktuálna je aj dnes - hnev mi nepatrí, ja ho neživím. Hnevu je teraz veľa, prestaňme ho živiť, prestaňme ho prijímať. Bude nám tu všetkým trocha ľahšie.

Newsletter ZKH píše vyjde aj na budúci týždeň. Dala som vám záväzok a beriem ho vážne celoročne. Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste jeho tridsiate piate vydanie.

Tento rok ma v politickej mizérii a v mizérii vojny tento newsletter každý týždeň bavil a umožnil mi ujasniť si myšlienky a nejako ucelene ich dať na papier. Ďakujem, že ste v roku 2022 boli pri tom so mnou, vážim si to. Dočítania opäť o týždeň.

ZKH píše

ZKH píše: Šikanovanie nie je iný názor, Bombic si z nenávisti urobil biznis

Súhrn týždňa Zuzany Kovačič Hanzelovej.

Zuzana Kovačič Hanzelová 178