Autor je prekladateľ a publicista
Dvadsiateho prvého júna 1970 v Mexico City, štyri minúty pred koncom finálového zápasu majstrovstiev sveta vo futbale medzi Brazíliou a Talianskom, zobral Brazílčan Tostão loptu pred vlastnou šestnástkou a posunul ju Britovi.
Brito prihral Clodoaldovi, ten na vlastnej polovici obohral štyroch Talianov, ale boli to len finty z čírej radosti. Obohral štyroch Talianov, nasledoval frenetický aplauz divákov a prihral vedľa stojacemu Rivelinovi.
Do konca zápasu predsa ostávali štyri minúty, Brazília vyhrávala 3:1 a v teple a vysokej nadmorskej výške Mexico City bolo už o všetkom dávno rozhodnuté.
Lenže Rivelino zrazu dokonalou dlhou prihrávkou našiel na ľavom krídle Jairzinha a Jairzinho zase rovnako dokonalou prihrávkou pred talianskou šestnástkou Pelého. Pelé loptu podržal a namiesto toho, aby vystrelil, naslepo, bez toho, aby sa čo i len pozrel, posunul ju doprava, tam, kde vôbec nikto nebol a ani nemal byť.
Priestor pre fantáziu
Niektorí ľudia sú súčasťou našich životov od narodenia. Nikdy sme ich nestretli, ale vždy v nich boli; keď sme boli deti a dospievali, v mladosti, v strednom veku, v starobe. Veci sa menia a oni v nich naďalej sú, spoľahliví a pevní. Sú tam dlho a nemenne, až sa zdá, že vlastne nikdy nezomrú – až kým nezomrú.
Presne si pamätám, čo som robil, keď som sa dozvedel, že zomrel Ján Pavol II. Pamätám si, čo som robil, keď som sa dozvedel, že zomrela Alžbeta II. A pamätám si, čo som robil, keď som sa dozvedel, že zomrel Pelé.
