Prímery, či je naša tridsaťročná republika vo veku zrelom, alebo ide život demokracií podľa iného kalendára, a teda je skôr tínedžerkou, asi nerozlúskneme. Naisto však vieme, že tu dnes žijú dve generácie, pre ktorých životnú skúsenosť je debata o rozpade federácie a povahe našej samostatnosti úplne nepodstatná.
Vyrástli alebo sa narodili do samostatnej republiky a tí najmladší už berú aj členstvo v Únii ako samozrejmosť.
Pre tieto generácie sa vzťah k Prahe stáva niečím celkom iným, čo možno ešte nevieme celkom pomenovať, pretože sa málokedy pýtame na ich skúsenosť so štúdiom či prácou v Česku či so sledovaním rozprávok s českým dabingom, vďaka ktorému si najmladší myslia, že češtinou sa zásadne dorozumievajú kreslené postavičky.
Nepotrebujú už zisťovať, kto mohol za rozpad federácie a ako sa k sebe mali národy žijúce v nej. Oveľa viac je pre nich formatívny vzťah k Bruselu. Ten určuje, kto je v rámci Únie starším a mladším bratom, ako sa hovorilo o Čechoch a Slovákoch.
Ale vojna v našom susedstve, ktorá dramaticky zvýšila záujem o členstvo v NATO aj v Únii, zmenila tiež pozíciu Slovenska. Už viac nepatrí k benjamínkom, k tzv. novým členom. Naopak, je a bude tu záujem o naše skúsenosti a lekcie.
