Autor je komentátor portálu noviny.sk
Legenda o rytieroch spod Sitna nevznikla náhodou, nejakú svoju obdobu má v mnohých kultúrach. Veď koho by nepotešilo, keby zaňho vybojoval jeho vojny niekto iný?
Mýtus o ušľachtilých záchrancoch je bezpochyby príťažlivý, preto býva taký úspešný aj v politickom marketingu. Akurát v reálnej politike je vyslovene zhubný.
Problémom je, že keď tlupu zabijakov v hrdzavej zbroji vypustíte do krajiny, síce z nej vyženú pôvodných vládcov, no vzápätí sa v nej začnú správať ako na dobytom území, nad ktorým získali neobmedzenú moc.
Etalónom politického barbarstva a temna sa u nás na dlhý čas stal Vladimír Mečiar. Nielen preto, že ekonomiku odovzdal svojej horde zlodejov a podvodníkov, ktorú nazval novou kapitálotvornou vrstvou, a ulice primitívnym násilníkom, ktorí si hrdo hovorili mafia, ale aj preto, že Slovensko izoloval od Západu a ťahal ho späť do ruskej sféry vplyvu.
Lenže ani on nezačínal ako ikonický politický gangster. Takú popularitu, akú mal na začiatku svojej kariéry, už po ňom žiaden slovenský politik nedosiahol.
Keď sa Vladimír Mečiar objavil na scéne, pôsobil ako veľmi svieži zjav. Po všakovakých husákoch, biľakoch a jakešoch, z ktorých desaťročia padali tie isté tupé ideologické floskuly bez akéhokoľvek skutočného obsahu, sa zjavil rázny muž, ktorý vedel, čo chce, mal plán, ako to dosiahnuť, a dokázal ho jasne, zrozumiteľne a hutne sformulovať.
Dôverovalo mu až 90 percent občanov a na politickej scéne takmer nemal nepriateľov. Tých si vyrobil až sám, väčšinu protimečiarovskej koalície tvorili jeho bývalí kamaráti.
