Autor je zástupcom šéfredaktora českého denníka Právo.
Kto na Slovensku videl posledné vianočné posolstvo prezidenta Miloša Zemana a jeho mávanie na rozlúčku, nemohol si nevybaviť „S pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som žiadnemu z vás“ Vladimíra Mečiara v Slovenskej televízii v nedeľu 30. septembra 1998.
Politické pôsobenie dvoch veľkých škodcov demokracie na Slovensku a v Česku je tak trochu obrazom vývoja v oboch samostatných republikách po 1. januári 1993.
Mečiar bol horší
Vladimír Mečiar s Václavom Klausom dohodol rozdelenie Československa a v treťom premiérskom mandáte v rokoch 1994 až 1998 zaviedol Slovensko do medzinárodnej izolácie. HZDS rozvrátilo ekonomiku, pošliapalo azda všetky demokratické pravidlá a dopustilo sa štátneho terorizmu, keď tajná služba uniesla syna prezidenta Michala Kováča.
Slovensko bolo a je tridsať rokov svojej nezávislosti oveľa viac ako Česko krajinou pádov a vzostupov.
Miloš Zeman významne poškodil demokraciu v Česku najprv ako jeden z aktérov takzvanej opozičnej zmluvy, keď v roku 1998 po patovom výsledku volieb uzavrel ako víťaz s predsedom druhej ODS Václavom Klausom dohodu, vďaka ktorej štyri roky menšinovo vládol bez hrozby nedôvery opozície. Obe strany si rozdelili funkcie a moc a vytvorili klientelistické a korupčné prostredie, ktoré vrástlo hlboko do základov štátu a jeho inštitúcií.
Ako prezident – zvolený dvakrát za sebou v priamej voľbe – Zeman napríklad vymenoval na dlhé mesiace úradnícku vládu Jiřího Rusnoka, hoci sa mu ponúkala vláda s väčšinou v Poslaneckej snemovni, škodil Česku vlastnou proruskou a pročínskou zahraničnou politikou aj znásilňovaním ústavy.
Ale opozičná zmluva padla po bežných voľbách 2002, nebolo potrebné také vzopätie, aké odstavilo od vlády Mečiara, ani taká široká koalícia, akú dohovoril Mikuláš Dzurinda. Česko však tiež nikdy neurobilo reformy ako Dzurinda a Ivan Mikloš a dodnes nie je členom eurozóny.
