Autor je sociológ
Tridsať rokov po rozdelení Československa si už môžeme bez prehnaných emócií klásť nepohodlné otázky o vzťahoch medzi českou a slovenskou spoločnosťou v období spoločného štátu. Jednou z nich môže byť otázka, či bolo Slovensko po roku 1918 v mocensky natoľko podriadenom vzťahu k pražskému centru, aby sme o ňom mohli hovoriť ako o „českej kolónii“.
Je to diskusia s dlhou tradíciou: od 20. rokov, keď slovom kolonializmus opisovala realitu československého súžitia česká komunistka Barbora Rezlerová-Švarcová, až po 90. roky, keď Vladimír Mináč kritizoval Čechov, že „stále tútorčia, stále opatrujú a ochraňujú tak, ako každý kolonialista ochraňoval svoju kolóniu.“
A nevzťahuje sa iba na Slovensko – napríklad český historik a disident Miloš Hájek spomínal na Podkarpatskú Rus: „Videl som tam biedu ako nikde, zistil som, že je to česká kolónia a že nás Rusíni nemali radi.“
Téma kolonializmu rezonuje i dnes, nepochybne aj vďaka globálnemu významu v sociálnych a humanitných vedách. Česká historička umenia Milena Bartlová upozorňuje, že český „vzťah k Slovákom sa podobá vzťahu Francúzov k Alžírčanom a od vzťahu Britov k Indom sa líši najmä tým, že Slováka nemožno poznať podľa farby pleti.“
Literárna vedkyňa Jana Pátková zasa píše o českom „kolonizačnom románe“ 20. rokov, teda žánri, ktorý opisuje príchod českých úradníkov na Slovensko. Rakúska historička Victoria Shmidt analyzuje napríklad, ako „interný kolonializmus“ v ČSR utváral diskusiu o pôrodnosti na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
Kolonializmus na prvé počutie
Hovoriť o kolonializme dáva istú logiku. V bežnom živote Slovákov (či Rusínov, Maďarov a iných etník v Československu) mohol príchod českej byrokracie vyzerať práve tak: antropológ Ladislav Holý uvádza, že kým v roku 1910 žilo na území Slovenska 7500 Češiek a Čechov, v roku 1930 to už bolo 121-tisíc. Na Slovensko plynul aj český kapitál. Azda najznámejším príkladom je firma Baťa, ktorá vybudovala Partizánske a Svit.
Treba však dodať, že toto „osídľovanie“ netrvalo dlho. Po roku 1938 rodiaci sa slovenský fašistický režim vyhnal desiatky tisíc Češiek a Čechov (Česku sa za to svojho času ospravedlnil Dušan Čaplovič).
Ako upozornil český sociológ Jiří Musil vo svojej analýze rozpadu Československa v roku 1993, česká a slovenská spoločnosť sa potom už od seba iba vzďaľovali – hovorí o „procese uzatvárania“ migračných subsystémov oboch spoločností.
Zároveň môžeme hovoriť aj o ideologickej prevahe českých elít, ktoré projekt československého štátu vnímali ako rozšírenú realizáciu idey českej národnej emancipácie. Pod vplyvom teórie národa ako celku, založeného na spoločnom jazyku, vnímali Česi už od 19. storočia slovenskú spoločnosť ako mierne odrodilú súčasť svojho vlastného národa. Prejavy slovenskej samostatnosti vnímali ako separatistické podrývanie spoločného plánu úniku zo „žalára národov“.
V pragmatickej rovine tiež slovenský nacionalizmus ohrozoval životaschopnosť budúceho štátu, o ktorom Česi tušili, že bude ohrozený nemeckou menšinou. Ešte aj dnes môžeme preto nachytať niektorých českých intelektuálov, ako dôstojne opakujú frázy, že Československo bolo „prevedením Masarykovej idey českých dejín do formy štátu“.
Kurióznym aspektom spolužitia bolo, že v snahe regulovať to, čo česká spoločnosť vnímala ako nacionalistické avantúry Slovákov a ostatných menšín, si sama vytvorila selektívnu slepotu na vlastný nacionalizmus.
