Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Po tom, ako Masaryka v roku 1934 štvrtýkrát zvolili za československého prezidenta, poprosil (!) občanov, aby „pri spravovaní štátu pamätali na to, že štáty sa udržujú vďaka ideálom, z ktorých sa zrodili.“ Podľa klasika politickej filozofie Thomasa Hobbesa štát vzniká zo strachu. Kľúčom je skúsenosť s násilím, ktorá nás vedie k uvedomeniu si vlastnej slabosti v situáciách, keď sme vydaní na milosť druhým.
Písal sa rok 1651, tradíciou britského parlamentarizmu otriasala poprava Karola I. a kontinentálnou Európou hýbala dohoda mocností o skončení tridsaťročnej vojny. Tieto dve udalosti zavŕšili storočie chaosu podnecovaného protestantskou revoltou v katolíckej cirkvi.
Hobbes vtedy prišiel na to, že najlepšou ochranou pred revolučným násilím a vojnovým utrpením bude, ak sa spoločenstvá vydajú napospas všemocnému štátu. Nijako si ho pritom neidealizoval. O štáte hovorí ako o „bohu vytvorenom ľuďmi“ a prirovnáva ho k leviatanovi – morskej príšere, pre ktorú neplatia zákony mora, lebo ona moriam vládne.
Základná myšlienka je, že iba v organizovanom štáte sa strach z útoku iných môže zmeniť na strach z potrestania útočníkov. A ako taký je štát východiskom z anarchie, v ktorej je „človek človeku vlkom“. Historická prax nás v 20. storočí naučila, že aj samotný štát, ak sa zrodil z totalitných „ideálov“, môže byť pre vlastných občanov najväčšou hrozbou.
