Dalo by sa aj špásovať, že čím „odvolanejší“ Heger, tým frekventovanejší, keďže – ako hovorí klišé – trčí z každej konzervy. A niet prázdnejšieho a zároveň spornejšieho statusu než Hegerovo „ako najväčšiu slabinu demokratických reprezentantov na Slovensku vnímam roztrieštenosť a nejednotu“.
Nuž, autor vie asi o piatich väčších slabinách demokratických predstaviteľov.
Na strane druhej a podstatnejšej, Hegerov základný naratív o „spolupráci a spájaní demokratických síl“ (v rôznych obmenách) si zaslúži poklonu a chválu. V princípe nemá chybu. V princípe.
Nad slnko zrejmejšie totiž je, že zápas o neprepadnutie (obrazne) ani jedného „demokratického“ hlasu musí byť alfa a omega každého, kto nechce vidieť a zažiť reštauráciu rozvinutého ficizmu.
Áno, vyzývať na zjednocovanie všetkého planktónu, ktorý sa hemží tesne pod či nad čiarou päťpercentného kvóra, je štátnický a štátotvorný imperatív doby. Ak nezaberie, tak predčasné či akékoľvek voľby, sme v kaši, akou Slovensko možno ani Mečiar nekŕmil.
