Autor je odborársky funkcionár a zakladateľ OZ Pracujúca chudoba
Pri bilancovaní tridsaťročnej histórie samostatného Slovenska sa pričasto opakuje nostalgia za časmi, keď ho označovali za ekonomického tigra. Odhliadnuc od toho, že táto zoologická teória národného hospodárstva nedáva zmysel, treba povedať, že v skutočnosti sme žiadnym tigrom nikdy neboli.
Po voľbách v roku 1998 prešlo Slovensko sériou reforiem, z ktorých mnohé boli životne potrebné, ale našli sa aj absolútne nezmyselné a z dnešného pohľadu skôr škodlivé. Reformami sa vysvetľuje aj následný silný hospodársky rast a prílev priamych zahraničných investícií.
Reformy alebo zmena politiky?
Táto rozprávka bola, samozrejme, úspešná, pretože dookola opakovaná zľudovela. Jej pravdivosť však nikdy neoverili ani systematicky neanalyzovali. Nikto sa nepozrel na vplyv otvorenia sa Slovenska a zmeny politík, ktoré nás nasmerovali do Európskej únie a potom aj do eurozóny.
Dodnes sa u nás traduje, že zahraniční investori prišli preto, že tu našli lacnú a vzdelanú pracovnú silu, a keby mali platiť viac, vrátia sa domov. No realita je taká, že sa nemajú kam vrátiť, pretože nedostatkom zamestnancov, nad ktorým dnes vyplakávajú slovenskí zamestnávatelia, trpeli západoeurópske firmy už vtedy. A dnes ešte viac.
Ako ukazujú najnovšie vedecké štúdie, prílev priamych zahraničných investícií bol pre našu ekonomiku pozitívny len v značne limitovanom rozsahu.
Rovnakým problémom je dodnes to, že namiesto zásadných investícií do výskumu a vývoja, školstva a celoživotného vzdelávania sme postavili konkurencieschopnosť ekonomiky len na politike nízkych miezd.
Podľa ďalšej štúdie sa rast HDP a hospodárske úspechy našej ekonomiky nedostatočne rozliali do mzdovej a životnej úrovne obyvateľstva. To bol dôvod, prečo sa väčšina obyvateľstva postavila proti reformám.
Často sa tiež opakuje mýtus o pozitívnom prínose rovnej dane. Akosi však chýba výskum, ktorý by ho potvrdzoval. Naopak, výskumov, ktoré kritizujú tzv. politiku „pretekov ku dnu“, je viac ako dosť.
Nič na tom nezmení ani šermovanie Kakwaniho indexom zo strany Ivana Mikloša, pretože vysoká odpočítateľná položka, ktorá po zavedení rovnej dane zvýšila mieru progresivity zdaňovania, mala len krátky efekt, a aj to len v dani z príjmov.
V nasledujúcich rokoch a desaťročiach sa len kozmeticky dvíhalo životné minimum, od ktorého sa výška odpočítateľnej položky odvíja. Platí to dokonca aj pre roky, keď mal na tieto nastavenia Ivan Mikloš dosah ako minister. Zišiel by sa časový rad Kakwaniho indexu od zavedenia rovnej dane dodnes.
V pasci stredných príjmov
Podobnou rozprávkou sa stala aj „úspešná“ privatizácia pod heslom „Štát je zlý vlastník“. Je fascinujúce, že slovenské štátne podniky sme predali do „súkromných“ rúk nemeckých (DB), talianskych (Enel), francúzskych (Gas de France, Caisse des Dépots et Consignations) a ruských (Gazprom) štátnych firiem.
