Autor je prezident MESA 10 a exminister financií
Keď sa pred vyše tridsiatimi rokmi delilo Československo (oficiálne Česká a Slovenská Federatívna Republika), mal som zmiešané, ale prevažne negatívne pocity. Asi najdôležitejším bola obava z budúcnosti a neistota, ako to všetko dopadne.
Obavy a neistota vyplývali najmä z toho, že mnohých aktérov rozdelenia a ľudí, ktorí po voľbách v júni 1992 prebrali moc a politickú zodpovednosť, som poznal osobne.
Referendum ako deficit demokracie
Najdôležitejším a najvplyvnejším bol, samozrejme, Vladimír Mečiar, ale poznal som aj obmedzenú kompetenciu (najmä) ekonomických ministrov, ktorí Mečiarovi neodolali, na jar 1991 (po Mečiarovom odvolaní z postu premiéra) s ním odišli do opozície a po víťazných voľbách v júni 1992 sa vrátili do vlády. A počas druhého polroka 1992 rokovali po boku Mečiara s Klausom a jeho českými kolegami o rozdelení Československa.
Často sa dnes pripomína, že Československo sa rozdelilo napriek tomu, že si to neželala väčšina jeho obyvateľov ani v jednej z dvoch federatívnych častí.
Je to pravda, no zároveň platí, že po výsledku volieb v júni 1992 bola už federácia neudržateľná a prípadné referendum, ktoré by takmer určite dopadlo v neprospech rozdelenia, by federáciu bolo udržalo len dočasne a aj to za cenu veľkých škôd a napätí.
