V kritickom momente, keď jediný konsenzus naprieč celou slovenskou scénou znie, že referendum je najvyššia forma demokracie, sa politická diskusia definitívne vymkla mimo rozlišovacej schopnosti divej svine. Hoci sa snažila, ako mohla, v kakofónii zvukov sa úplne stráca.
Ak si vybavíme frenetické kampane pred referendom o EÚ či (zmareným) o priamej voľbe, ale tiež veľmi živé k "jednému mužovi a jednej žene", ba aj k dvoje predčasným voľbám (2000, 2004), tak pre každého, kto to prežil, nemôže byť nič samozrejmejšie než toto: v centre verejnej debaty tu a teraz môže byť jedine 21. január.
Ale – nie je. To, že politici dnes hovoria len o (možnej) "sedemdesiatšestke", respektíve o uznesení parlamentu v situácii, keď už o desať dní vezmú otázku do rúk občania, aby rozhodli, je doslova urážka ľudu Slovenskej republiky. Arogancia moci takmer rovnaká, ako keď politici z najzištnejších dôvodov obišli referendum o delení štátu.
