Generálny prokurátor Maroš Žilinka a jeho predstavy o komunikácii sú veľká kapitola, nie však vylepšovania systému prokuratúry, ale politickej kariéry jedného muža.
Vzbudzuje zdanie správneho človeka na svojom mieste, striehne na nezákonnosť ako orol, potom švihne ohnivým statusom a zločinci sa trasú.
Nový rok privítal rozhodnutím, ktorým zabránil prokurátorom komunikovať s verejnosťou bez jeho vedomia a súhlasu. Vraj si to netreba vysvetľovať ako cenzúru, je len náhodou, že špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica dokonca disciplinárne stíhal – pre komunikáciu.
A počet prokurátorov, ktorí si v rozhovoroch v médiách popúšťali ústa na špacír, by už tiež nasrdil aj trpezlivejšieho šéfa, veď takto si tá časť verejnosti, ktorá si nepletie prokuratúru s čokoládovou tortou, mohla už dávno spraviť obrázok. Dosť bolo partizánčiny!
Teraz by sa Žilinka rád pozrel na podrobnosti správy o nadúmrtnosti na covid-19 v kontexte rozhodnutí zdravotnej politiky.
Na prvý rozospatý pohľad to vyzerá dobre. Slovensko dostalo v nenápadnej správe šupu medzi oči, ktorá spočíva v drsnom objektívnom fakte, že následkom rozhodnutí pri manažmente pandémie u nás zomrelo o 12- až 20-tisíc ľudí viac, než by to bolo pri aplikácii rozhodnutí ako v iných krajinách.
