Autor je teológ a farár, pôsobí v ČR
Bolo raz jedno kreslo. Nebolo to však obyčajné kreslo, aké má doma takmer každý, ale špeciálne. Na obyčajnom mieste by ste ho nenašli. Veď kto by nechával špeciálne kreslo na obyčajnom mieste, všakže?
Kde ho teda hľadať? Kto ho chce vidieť, musí zamieriť na hrad. Na ktorý? No predsa na Pražský! Už tridsať rokov tam na ňom sedávajú prezidenti, prijímajú návštevy, delegujú veľvyslancov.
Lenže, moji milí, s tým kreslom to ide akosi z kopca. Skoro sa zdá, že vari musí byť zakliate. Že preháňam? Ale kdeže.
Ja viem, začiatok bol dobrý. Až na výnimky naň v Čechách, na Morave, dokonca aj v Sliezsku niektorí radi spomínajú. Prezidenti západných krajín, Rolling Stones a iné celebrity si podávali kľučku.
Z výrokov prezidenta, ktorý vládol prvých desať z tridsiatich rokov, dodnes čerpáme inšpiráciu. Jeden by povedal, že s Václavom na Pražskom hrade to hádam ani nemohlo dopadnúť inak. Hlavne aby sa tam nedostal Boleslav, lebo s tým tu máme legendárne zlé skúsenosti.
Lenže po prvej dekáde vystriedal Václava Havla Václav Klaus. A ukázalo sa, že naozaj nie je Václav ako Václav a žiadne nomen omen len tak samo od seba neplatí. Veď nakoniec, čo čakať od bývalého predsedu Občiansko-demokratickej strany, ktorá nebola ani občianska, ani demokratická, namiesto toho je známa konexiami s rôznymi oligarchami a podivnými indivíduami?
