Až 95 percent Slovákov má obavy z rastúcich nákladov na potraviny a energie. Vyplýva to z nového Eurobarometra a niet sa čo čudovať. Podľa dát zdraželi potraviny ako mlieko, syry, vajcia, chlieb a zelenina za minulý rok o 20 percent. A keďže občania sa na vládu veľmi spoľahnúť nemôžu, prichádza strach.
Ak si rozoberieme dáta, je sa čoho báť. Aspoň pre niektoré skupiny obyvateľstva. Za posledný rok sa totiž podiel slovenských domácností, ktoré si môžu dovoliť len najlacnejšie potraviny a oblečenie, zvýšil z vlaňajších 22 percent na 27 percent. Každá tretia rodina nakupuje všetko len podľa ceny a šetrí na kvalite potravín.
Inštitút pre výskum sociálno-ekonomických rizík zas dodáva, že každý tretí Slovák má mesačný čistý príjem do 500 eur. Takáto domácnosť môže minúť mesačne v rámci spotrebného koša na potraviny najviac 103 eur, čo je 3,40 eur denne. V rodinách s čistým príjmom do 700 eur mesačne žije polovica Slovákov, najviac z nich v Prešovskom kraji. Dá sa čudovať, že majú strach?
Vo veľkom sú Slováci nespokojní s opatreniami vlády - 82 percent ľudí hovorí, že nie sú dostatočné. Niet sa čo čudovať. Čokoľvek táto vláda urobí alebo neurobí, unavuje túto krajinu najmä statusmi na Facebooku o neexistujúcej transpropagande.
Jedna vec je strach a druhá fakty. Úplne jasne treba povedať, že najviac ohrozené chudobou sú rodiny s deťmi a rodičia samoživitelia. Tak či onak, všetky ukazovatele naznačujú, že dobré časy sa skončili a potrebujeme sa posunúť ďalej. V školstve, hospodárstve, ekonomike. Lenže strach býva zlý faktor pri voľbách a nás zrejme jedny tento rok čakajú. Ľudia v strachu volia extrém, populistov a tí žiadne hĺbkové reformy robiť nebudú.
(zdroj: Zdroj: Eurobarometer 2022)Ľahko naznačiť, čo naozaj ľudí trápi, môže aj otázka, aké témy by mal Európsky parlament riešiť. Slováci niektoré témy kopírujú naprieč Európou - boj proti chudobe a zdravotníctvo. Ale vyskakujeme pri pracovných miestach, obrane a bezpečnosti hraníc a poľnohospodárskej politike. Zmena klímy nás evidentne až tak netrápi a rodová rovnosť a rozmanitosť tiež nie (zdravíme Igora Matoviča) a migrácia je kdesi na konci.
(zdroj: Zdroj: Štatistický úrad)Dobré je vizuálne si ukazovať aj to, že Slovensko je rozdelená krajina. Regióny preseknuté na polovicu - jedna, kde ekonomika prosperuje a ľuďom sa žije relatívne dobre. A druhá - politikmi zabudnutá, s vysokým podielom chudobných ľudí. Výskumy pritom hovoria, že čím viac v regiónoch klesá HDP, tým viac stúpa extrémizmus. V januári oslavujeme 30 rokov Slovenska. Ale ktorého? Západného či východného? Zážitok z vlastného štátu totiž máme v týchto častiach úplne iný.
Ak sa musíme na niečo sústrediť, popri budovaní demokracie je to aj sociálna spravodlivosť. Že nehodíme cez palubu ľudí, ktorí najviac trpia zmenami v našej spoločnosti. Že pochopíme, že aj reformy nemocníc znamenajú možno jemné zníženie vlastného komfortu - výmenou za budúcnosť, ktorá bude lepšia.
Áno, lekári nemôžu operovať nádory na mozgu v každom okresnom meste. A nakoniec aj tak každý na operáciu mozgu ide na to najlepšie a najšpecializovanejšie pracovisko a precestuje preto pokojne celú republiku. A možno by sme si do roku 2023 mohli dať predsavzatie - predtým, než budem mať na niečo silný názor, prečítam si o tom aspoň dva texty. Lebo na prvú znie fantasticky, že potrebujeme nemocnice v každom malom meste, ale Martin Smatana vám iste vysvetlí, prečo to nie je možné.
Tridsať rokov Slovenska je veľký míľnik. A my budeme tento rok stáť aj pred rozhodnutím, koho si zvolíme do zlých časov. Mám z toho strachu obavu - mozog totiž funguje tak, že v stave strachu sa rozhoduje nesprávne. Po tridsiatich rokoch by sme už nemuseli dokola opakovať tú istú chybu - že sa tretina ľudí rozhoduje v deň volieb. Premyslite si to už teraz a sledujte pozorne svojich favoritov. To je moja rada do roku 2023.
Podcast týždňa: Toxicita televíznych newsroomov
Každý, kto kedy pracoval v televízii, by vám vedel rozprávať šialené príbehy. O šikane, bossingu, sexuálnom obťažovaní, nenormálnom tempe, 14-hodinovom pracovnom dni. Level toxicity televíznych newsroomov nie je normálny a niekde sa musí skončiť. Česko to začalo po svojom a trocha zvláštne, no sama som zvedavá na koncovku.
Šéf Reportérov ČT Marek Wollner dostal vo vlastnej televízii stopku. Prišiel naňho podnet od jeho kolegyne, moderátorky 168 hodin Nory Fridrichovej, ktorá žiadala prešetriť šikanovanie a obťažovanie v jeho tíme.
A hoci Wollner spustil sériu rozhovorov v rôznych médiách na svoju obranu, v mojich očiach sa mu podaril presný opak. Pre český Deník N hovoril, že pripúšťa koketériu a že je prísny na tých ľudí, ktorí sú lajdáci. Ľudia v jeho tíme - muži aj ženy - opisovali, že majú taký stres z práce s ním, že mnohí majú kŕče a fyzické problémy z jeho šikanovania. Ako človek, ktorý niečo podobné zažil, môžem povedať, že dlhodobo sa takýto level stresu vydržať nedá. Ja som po niekoľkých mesiacoch chcela z televízie odísť, nakoniec sme to vyriešili s nadriadeným.
Ak niekto nevie byť šéf bez šikanovania ľudí, vyvolávania im v noci a bossingu, je to zlý šéf. Všetky vedecké poznatky hovoria, že motivácia ľudí nie je strach. Že každý zamestnanec rozkvitá a jeho potenciál rastie, ak má prajné a bezpečné prostredie. Ak si Marek Wollner myslí, že strachom urobí reláciu lepšou, stačí si prečítať nejaké odborné knihy, ktoré ho rýchlo vyvedú z omylu.
Téma šikanovania editormi, vedúcimi vydania, šéfredaktormi a dramaturgami je dlhoročná. Každého, koho sa v Česku v novinárskej branži popýtate, vám opíše atmosféru v Českej televízii ako patriarchálnu, toxickú a dlhodobo neznesiteľnú. Éra generácie dnešných päťdesiatnikov, ktorí žmýkajú ľudí ako na bežiacom páse a volajú to manažment, sa musí skončiť. My, mileniálovia, máme jedinečnú šancu s tým postupne niečo robiť. Ozvať sa a v takýchto toxických prostrediach nepracovať. Mne pomohol odchod z RTVS - pretože aj to, aby si človek uvedomil, v čom roky fungoval a žil, sa mu niekedy ukáže, až keď z vlaku vystúpi.
Vypočujte si podcast Lenky Kabrhelovej, ktorá zhŕňa kauzu jedného z najznámejších moderátorov a reportérov v Česku. Najfascinujúcejšia je pasáž, kde redaktor opisuje svoje vlastné skúsenosti s Marekom Wollnerom, keď mu volal kvôli banálnej otázke a on mu na prvú vykričal, že je Putinov poskok. Držím českým kolegom palce, aby sa im podarilo posúvať pracovné prostredie k takému, v ktorom sa cítia dobre všetci - nielen toxickí egomaniackí šéfovia.
Video týždňa: Štefan Cipár o Bratislave
Posledný rok robím najradšej nepolitické rozhovory. Raz za čas sa stretnem v štúdiu aj s kamarátmi - Štefan Cipár je síce právnik, ale má krásny a jedinečný vzťah k bratislavskej architektúre a podáva ho aj ďalej.
Na svojom instagramovom profile Beautiful Bratislava ukazuje ľuďom zákutia budov a vysvetľuje ich históriu aj génia loci. Dali sme si spolu novoročný rozhovor o architektúre, aj o knihe, ktorú chystá - o bratislavských dlažbách. A spomenuli sme aj na jeho dedka Miroslava Cipára.
SME oslavuje 30 rokov
Denník SME má veľký míľnik. Na Slovensku vychádza už 30 rokov. V rámci našich narodenín máme pre vás ako každý rok extra akciu. Ročné predplatné za 30 €. Ak chcete podporiť moju prácu, predplatiť si ho môžete cez tento link.
Hudobná bodka: Hot Tears
Leif Vollebekk síce žije v Kanade, ale má nórske a francúzske korene. Tento týždeň som pre vás v hudobnej bodke vybrala jeho live vystúpenie skladby Hot Tears.
Toto bolo tridsiate ôsme vydanie newslettera ZKH píše. Ak sa vám pozdával, budem rada, ak ho odporučíte svojim priateľom. Máme len kúsok od 10-tisíc odberateľov. Dúfam, že túto hranicu čoskoro pokoríme.
