Autorka je režisérka
Dnes je to presne mesiac od pádu vlády. To, čo Heger a jeho politická komunita predvádza, nemá v dejinách samostatného Slovenska páru, hoci tomu, že nedokáže odísť, sa dá rozumieť. Zakaždým, keď sa človek ocitne uprostred výnimočných okolností, premôžu ho.
Poznáte ten pocit, keď ste na koncerte veľkej hviezdy, presne v strede kotla pod pódiom, a hviezda je slabých dvadsať metrov od vás, zreteľne vidíte jej žily v lakťovej jamke a sliny, ktoré pľuje na mikrofón, spievate si spolu a vybíjate baterku na mobile, lebo svietite a mávate pritom oboma rukami, ale po dvoch hodinách státia na špičkách a plného mechúra reflektory zhasnú a je dotancované.
Hviezdu eskortujú do vrtuľníka a na večeru do Paríža, ale vás čaká strastiplná strkanica a zháňanie taxíka, bageta na benzínke a ráno budík do práce v open space, kde čakajú, že vyrobíte nejakú tabuľku.
Starí „kolibáci“ spomínajú, že keď sa kedysi za socializmu nakrúcal film, bolo to také krásne, až to lámalo srdce. Štáb bol neraz rok i viac odtrhnutý od sveta, čiže od Bratislavy, kdesi v lone slovenských hôr, a keďže úlohou štábu je napĺňať autorský zámer režiséra o výslednom tvare diela, podistým sa každý režisér celé dlhé mesiace cítil výlučne opojne.
