Na základnej škole v 80. rokoch nás spolužiačka Táňa ohurovala vecami od tety z Austrálie. Raz prišla s tvrdením, že najnovšie bude mať počítač značky Apple.
Nervová sústava malých príslušníkov generácie Husákových detí, nepretržite dráždená perami a ceruzkami s klokanmi a inými zvieratkami, to už nevydržala. Mali sme totiž od tretej triedy angličtinu a vedeli sme, čo to slovo znamená.
Nás nedostane takýmito nekvalitnými trikmi. Každý vedel, že počítač sa má volať ZX Spectrum alebo tak nejak, a nie jablko!
O mnoho rokov neskôr si na vlastnom stole v reklamnej agentúre prezerám materiály telekomunikačného operátora a nejde mi do hlavy, že jedna taká neforemná rároha so zbytočne veľa tlačidlami a čudnými rozmermi sa volá BlackBerry.
Vyplýva z toho jediné: na nejakej porade sedela kopa výborne platených ľudí a mali za úlohu vymyslieť názov pre tú rárohu. Všetci ponuro mlčali, až sa jednému rozsvietila tvár a šťastne zvolal: „Černica!“ (Toto je dabovaná verzia.)
„Hurá!“ skríkli ostatní.
A nikomu to nepripadá divné.
Toto by sme si v slovenčine v živote nedovolili. Len v angličtine môže mať niekto tú drzosť, že rárohu nahrádzajúcu telefón nazve Černica a potom to bez zapýrenia expeduje celému svetu.
Inokedy stojím v drogérii a nemôžem si odkrútiť hlavu pri pohľade na názov jedného šampónu. Presne viem, čo by sa stalo človeku, ktorý by u nás na porade prišiel s nápadom, nech sa to volá „Hlava a plecia“. Samé ilegálne veci by sa mu prihodili, nebudem to rozvádzať.
Ešte štipku zmyslu dáva názov mačacích konzerv „Poésie“. Vzťah tých krpatých potvor k lyrike je nulový, ale šípim tam aspoň čosi ako „žrádlo jedna báseň“.
Keď vravím, že toto by sme si v slovenčine nedovolili, mám na mysli komerčné výrobky, kde si investori zvyknú strážiť aspoň zvyšky zdravého úsudku.
No pri pomenovaní politických strán sme sa utrhli z retiazok už dávno. Teda nie my, ale ich zakladatelia, autori a majitelia.
