Autor je bývalý poslanec NR SR, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Nastávajúce parlamentné voľby očakávame s kombináciou úľavy, hrôzy a fatalizmu. Uľaví sa nám z konca marazmu, ktorý už lezie na nervy každému okrem Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Hrozíme sa povolebného vývoja. Cítime fatalizmus, pretože napospol neveríme, že sa s tým dá niečo robiť.
Skúsme si uľaviť trochu inak a pozrieť sa ďalej do budúcnosti. To, čo sa dnes zdá neznesiteľné, bude časom len blednúca spomienka.
Slovenská republika nedávno oslávila tridsať rokov svojej existencie. Osloboďme sa na chvíľu od obáv z Roberta Fica, Petra Pellegriniho, Milana Uhríka či Matoviča a radšej sa pozrime, v akom stave bude krajina napríklad o desať rokov, keď z nej bude zrelá štyridsiatnička.
Skutočná garancia existujúceho stavu
Vzhľadom na našu históriu si treba najprv položiť otázku, či tu Slovenská republika vôbec bude ako samostatný štát. Medzivojnové Československo zomrelo tesne po dvadsiatke a druhé Československo len o pár rokov prežilo štyridsiatku. Minulé storočie nás naučilo, že na rozdiel napríklad od Francúzov či Dánov sa ťažko môžeme spoliehať na základnú politickú stabilitu či brať existenciu vlastného štátu ako samozrejmosť.