SME
Streda, 8. február, 2023 | Meniny má Zoja

Alexej Fulmek: Prekračujme hranice vlastných názorových bublín

Denník SME má 30 rokov.

Riaditeľ vydavateľstva Petit Press Alexej Fulmek. (Zdroj: Ján Lorincz)

Bez odvahy nie sú víťazstvá, povedal som len tak večer manželke pri pozeraní správ v televízii a ona mi povedala, že toto by bol vhodný titulok článku k 30. výročiu denníka SME. Počúvol som ju.

Denník Sme sa dožil pod mojím vedením tridsať rokov. Je to najmä zásluha ľudí, ktorí v ňom pracovali a pracujú. Myslím na všetkých tých terajších aj budúcich poslancov, manažérov, primátorov, spisovateľov, novinárov (prezidentov zatiaľ nie), ktorí prešli a prechádzajú chodbami nášho vydavateľstva.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rozhodujúce momenty

Mohol by som písať o mnohých rozhodujúcich momentoch v histórii nášho vydavateľstva.

Keď nás vyhodili z denníka Smena, keď sme Smenu nakoniec v roku 1995 pohltili, keď nás odmietli tlačiť bratislavské tlačiarne a my sme s pomocou fondu MDIF postavili tlačiareň v Bratislave aj v Košiciach, keď sa vyhrážali a útočili na našich redaktorov, keď sme expandovali a kúpili Prácu a Národnú obrodu, keď k nám vstúpila a po siedmich rokoch od nás odišla Penta.

Neviem, či si ešte niekto pamätá, že sme začínali s modrou hlavičkou, že sme sa volali prvých päť mesiacov SME na pondelok, SME na utorok. Spomínam si na to všetko, na prvého šéfredaktora Karola Ježíka, ktorý nechal v práci zdravie a opustil nás príliš mladý, na dôležitého muža a investora zo spoločnosti PSIS Petra Vajdu a na jeho neúspešný boj so zákernou chorobou o dvadsať rokov neskôr.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Na Svetlanu Kolesárovú, ktorá denník SME po Karolovej smrti krátko viedla, druhého šéfredaktora Milana Šimečku, ktorý by bol dobrým prezidentom, keby mal chuť kandidovať, na Matúša Kostolného, ktorý od nás odišiel s partiou redaktorov, aby založil nový projekt pod názvom Denník N, na terajšiu šéfredaktorku Beatu Balogovú, ktorá v neľahkej situácii rokov 2014 a 2015 dokázala postaviť novú, ale čo je podstatné - aj úspešnú redakciu.

Pre nás sú tieto udalosti plné emócií. Zažili sme tu nádherné, smutné, dramatické a neopakovateľné chvíle. Keby bol príbeh denníka SME barokovým obrazom, určite by boli títo muži a ženy spodobnení ako anjeli strážni niekde v oblakoch chrániac zo zeme vystupujúce logo denníka SME. Takto to vidíme my, tí, ktorí prešli touto redakciou, smečkári alebo smetiari, ako nás volajú niektorí neprajníci.

Odklonili sa od ideálov?

Minulý týždeň som však dostal e-mail. Písala mi osoba, ktorú som pozval na oslavu tridsiateho výročia denníka SME. Pri vzniku SME stála blízko, ale teraz sme sa už dlhšie nevideli. Vraj na výročie nepríde, nemohla by. Pomáha opatrovať chorého člena rodiny, to po prvé.

A potom prišlo to po druhé: vraj SME už nie je demokratické a pluralitné, odklonilo sa od ideálov, ktoré vyznávalo na samom začiatku. Už to nie sú noviny Karola Ježíka, jeho SME neprežilo. Svedčí o tom aj nedávna skúsenosť tejto osoby, keď jej príbuzného denník SME požiadal o rozhovor a potom sa asi v redakcii zľakli a nakoniec priestor nedostal. Cenzúra v priamom prenose.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Nahnevalo ma to, a preto som si pozrel mediálne výstupy pána (mne blízkeho človeka, hoci som ho minimálne dekádu nevidel), ktorému sa denník SME tak netaktne obrátil chrbtom. Možno ja by som s ním ten rozhovor aj urobil, aby bolo vidno, ako sa môžu rozísť cesty ľudí, ktorí mali k sebe kedysi blízko. Na takzvaných alternatívnych weboch je s ním výstupov dosť.

Čitatelia denníka SME sa teda nemali možnosť dozvedieť z úst tohto pána, odborníka s dlhoročným kreditom, že americkí vojaci môžu znásilňovať naše ženy a rozširovať pohlavne prenosné nákazy, že Rusi napadli Ukrajinu, lebo v nej naozaj žijú fašisti, a komuže to vlastne prekáža, že obyvatelia Krymu unikli osudu rozbombardovaného Donbasu.

Prekračovať hranice

Bol som prekvapený. Nielen preto, že konšpiračná scéna dokáže zasiahnuť aj vzdelaných ľudí v produktívnom veku, ale najmä, že ide o osobu úzko spojenú so začiatkami SME a dnes sme pre ňu „nesúzvuční“. Hoci všetky vety a postrehy, ktoré mi písala, boli správne a vedel som sa s nim stotožniť.

Aj ja si myslím, že treba komunikovať aj s názorovými oponentmi, snažiť sa pochopiť ľudí s iným videním sveta a hľadať dôvody ich postojov. Vnímať to, že noviny môžu ublížiť svojimi článkami iným ľudom, že si treba vážiť inakosť a musíme kultivovať našu komunikáciu. Prekračovať hranice vlastných názorových bublín.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Vymenovala všetko, o čo sa v novinách snažím a o čo sme sa usilovali aj so zakladajúcim šéfredaktorom Karolom Ježíkom, keď sme sa neváhali stretnúť aj s Alexandrom Rezešom alebo s Víťazoslavom Móricom, teda s ľuďmi, ktorí boli na opačnej strane barikády.

Toto jej bráni oslavovať výročie a spomedzi riadkov vyplynulo, že vlastne niet čo oslavovať. „Je mi to ľúto,“ zmohol som sa len na odpoveď, „že to takto vidíš. Stále sa snažím presadzovať naše ideály, ale spôsob komunikácie danej osoby považujem za priveľmi agresívny a presiaknutý jednoznačnými interpretáciami. A čo sa týka Ruska, myslím si, že sa fatálne mýli. Zároveň je však chybou redakcie osloviť niekoho a potom s ním rozhovor neurobiť. Rád sa s vami oboma o tom niekedy porozprávam a stále si vážim naše vzťahy z minulosti,“ dodal som.

Dilema médií

Aj tento príbeh dokumentuje dilemu médií 21. storočia. A ja sa zamýšľam nad tým, či sa naozaj v médiách uzatvárame do vlastných názorových bublín a ignorujeme časť spoločnosti, ktorá podľa nás šíri bludy a nedávame jej priemerný priestor? Má demokracia umožniť slobodné šírenie všetkých názorov?

Máme umožniť priamu konfrontáciu názorov, ktoré môžu byť homofóbne či xenofóbne, ale najmä interpretujú svet ako ihrisko, na ktorom o našich životoch rozhoduje niekto iný, než sme my sami, nejaká nie presne identifikovateľná skupina ľudí alebo veľmoc, ktorá nás ovláda ako bábky a robí rozhodnutia za nás, pričom my to nie sme schopní vidieť. Alebo nás uplácajú, lebo majú neobmedzené zdroje? Je George Soros diabol, ktorý vo svojich 92 rokoch života ovláda svet? Je dôkaz jeho dlhovekosti, že ním je? A vedú Rusi naozaj vlasteneckú osloboditeľskú vojnu?

Odpoveď je určite áno, slobodný priestor na šírenie akýkoľvek informácií existuje a má existovať, klasické médiá stratili svoj monopol na pravdu a žijú v tvrdej informačnej konkurencii, hoci aj s amatérskymi webmi. Je to však zároveň špeciálny trh, od ktorého zdravého vývoja závisí aj zdravie celej spoločnosti.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Dnes môže byť médiom ktokoľvek a sociálne platformy dávajú možnosť zasiahnuť veľké množstvo ľudí akoukoľvek interpretáciou. Jediná možnosť je, aby zvíťazil racionálny úsudok v hlavách ľudí, lebo slobodné šírenie informácií aj bludov sa nedá zastaviť (ak nie je v rozpore s trestným kódexom). Je dôležité, aby si ľudia vážili mier, v ktorom žijeme, a aby spoločnosť nerozdeľovali témy, ktoré nie sú pre jej úspešné fungovanie dôležité.

Nemám univerzálnu odpoveď na to, čo treba urobiť v mediálnom priestore, ale tuším, že je dôležité, aby existovali inštitúcie, ako je naše vydavateľstvo, ktoré zamestnávajú stovky slobodne píšucich novinárov. A tiež aby sme apelovali na racionálnosť a logiku pri chápaní procesov, ktoré sa dejú okolo nás. A aby sme hľadali pravdu a vopred ju nevedeli, ako pred desiatimi rokmi povedal v rozhovore pre SME Milan Šimečka.

Ďalších minimálne 20 rokov

Názorové bariéry by náš rozhovor asi nezbúral. Kto chce čítať ódy na Vladimira Vladimiroviča, ten si asi nekupuje denník SME. Hranice vzájomnej rezonancie medzi čitateľmi a redakciou sú čisto intuitívne a práve preto celkom prirodzené.

Vznikajú aj polemiky, diskusie, rozhovory s ľuďmi, ktorí nám nemusia úplne konvenovať. Musíme sa rozprávať a komunikovať, lebo mlčanie zvyšuje napätie a zväčšuje vzdialenosti medzi nami, nepochopenie motívov tých druhých ľudí v nás zvyšuje agresivitu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Napriek tomu, že v denníku SME pracujú slobodní novinári, slobodou nikdy nebude šírenie silových názorov.

Azda aj vlna extrémizmu a konšpirácií, ktorej dnešné médiá čelia, sa stane iba jedným z ďalších momentov v ďalšej budúcnosti. A verím, že denník SME bude súčasťou tejto budúcnosti, čomu, samozrejme, napomáha aj záujem vás, našich čitateľov.

Želám denníku SME minimálne ďalších dvadsať rokov života, to by sme už dosiahli vyšší vek ako denník Smena, z ktorého sme v roku 1993 odišli, aby sme napísali tento príbeh.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Peter Schutz

Systémový znak slovenského parlamentarizmu je poslanecký asistent ako biely kôň.


2 h

Karikatúra denníka SME (Sliacky).


4 h
Peter Schutz

Hlavnou témou týchto volieb bude, či Slovensko zostane európskou demokraciou.


4 h
Publicista Matúš Ritomský.

O neschopnosti vyrovnať sa s minulosťou nesvedčí ani tak príbeh Budaja ako snaha Fica uniesť nás do ruskej sféry vplyvu.


5 h
SkryťZatvoriť reklamu