Novozélandská premiérka Jacinda Ardern tento týždeň prekvapila. Na tlačovke ohlásila, že nevládze a odchádza z postu premiérky. Opísala, že šesť rokov v premiérskom úrade ju vyčerpalo a dúfala, že nájde energiu cez leto, ale nenašla. BBC píše o burnoute a ako vyhorenie znie všetko, čo opísala.
Ako z iného sveta sa čítajú správy o jej odchode – líder opozície jej poďakoval za službu pre krajinu s dôvetkom, že tejto náročnej práci dala všetko.
Predpokladám, že slovenskí politici nerozumejú ničomu, čo sa tento týždeň udialo na Novom Zélande. Nerozumejú, prečo by niekto sám odchádzal a prečo má mať toľko sebareflexie, a už vôbec nerozumejú, prečo by opozičný líder ďakoval súperke s takou gráciou.
Ale späť k téme. Balans medzi prácou a duševným a fyzickým zdravím nie je jednoduchý. Momentálne máme na mnohých líderských pozíciách generáciu päťdesiatnikov, ktorá vyrastala v niečom inom. Vysoké tempo na vysokých pozíciách – vysokú hodnotu malo dlhé roky to, ak je niekto 15 hodín v práci a svoje deti ani nevidí.
Naša generácia tak žiť nechce a ani nežije. Mám okolo seba len rodičov, ktorí chcú byť večer s deťmi pri zaspávaní a odmietajú sedieť namiesto toho v kancelárii nad excelom.
Jacinda je najmladšia žena na čele vlády na svete. Keď vyhrala voľby v roku 2017, mala 37 rokov. Na porovnanie, Mikuláš Dzurinda mal v roku 1998 43 rokov.
Stala sa navyše druhou líderkou na svete, ktorá v úrade porodila dieťa. Niečo, čo by časom naozaj už mohlo byť úplne bežné a normálne. Lenže nie je. A nie je bežné ani to, že niekto príde na tlačovku a úprimne povie, že nevládze a končí.
To, čo totiž vidíme bežne, je opak – neschopnosť priznať porážku (zdravíme The Donalda). Posadnutosť mocou, limuzínami a stoličkami (tu by sme mohli pozdraviť skoro každého na Slovensku), neschopnosť priznať, že na niečo už nemám.
Sme valcovaní egomaniackou politikou, ktorá je zničujúca pre všetkých. Máme 30 strán, kde je každý predseda. Nikto nechce byť dvojka, každý sa cíti minimálne na ministra a väčšina hádam aj na premiéra.
„I am human,“ povedala Jacinda Ardern. Som človek a politici sú ľudia. Povedala, že odchádza s odkazom, že môžete byť láskaví a silní zároveň. Že s takou privilegovanou pozíciou prichádza aj zodpovednosť a že je líderkou, ktorá vie, kedy odísť. Svoj odchod ohlásila zlomeným hlasom, no s láskavosťou a rešpektom.
Ak by ste si nemali zobrať nič z príbehu premiérky Jacindy Ardern, pozrite sa aspoň na formálne stránky – jej najťažšie oznámenie v kariére premiérky trvalo 7 minút a 40 sekúnd, plus otázky novinárov. Nie hodinu, ba ani 90 minút, a nebol to freestyle. Malo to gráciu, úroveň, hoci tam boli emócie, a dokonca by sa hodilo, keby hovorila hlavne o sebe. Lenže nehovorila.
A keby ste si mali zobrať vlastne len jednu vec – neobetujte svoj život len práci. Dokáže vás napĺňať, ale nemôže to byť jediný pilier vášho života. Len tak budete slobodní a schopní odísť aj z takej pozície ako Jacinda.
Závislosť je choroba. Začnime sa tak konečne správať
Možno ste to čítali, možno nie. Šéfka prešovskej hygieny havarovala a polícia jej namerala tri promile alkoholu. Televízne reportáže pokrývali jej prípad pomerne vo veľkom – aj jej súd a trest.
V reportážach sa viacerí z jej okolia vyjadrovali, že problémy s alkoholom mala dávno. Vicežupan prešovského kraja dokonca hovoril, že na to upozorňoval, a ak som to pochopila správne, naznačoval, že ju mali vyhodiť už dávno.
Pohľad na ľudí so závislosťami sa na Slovensku zasekol v minulom storočí. Sme presvedčení, že ak niekto pije, má dostať padáka. Závislosť nevnímame ako chorobu. Máme pocit, že je to čiesi rozhodnutie. Že zajtra sa zasa môže rozhodnúť, že prestane.
Ak mala hlavná hygienička roky vážny problém s alkoholom a nadriadení o tom vedeli, mali jej poskytnúť podporu. Vyhadzov je vskutku ten najhorší nápad.
Závislosť je choroba. To je, ako keby ste niekoho vyhodili, keď dostane rakovinu alebo inú vážnu diagnózu. Závislí ľudia potrebujú našu pomoc, našu podporu a liečbu. Vyhodiť ich z práce je naozaj presný opak toho, čo by sme mali robiť.
Počty opitých šoférov za volantom by nám mali dať v prvom rade znamenie, že problém máme v tejto krajine všetci. S pitím, predajom alkoholu, so spotrebou aj zvykmi.
Pravidelne vidím na instagrame, že na návšteve sa ráno o deviatej nalieva tvrdá domáca. Nútime ju každému, predpokladáme, že všetci musia piť. A už vôbec sa nikto nečuduje, keď pijú deti.
Raz na Silvestra som bola vo veľkých potravinách. Myslím, že to bola Žilina alebo iné veľké mesto na Slovensku. Šli sme na chatu a robili sme ešte posledný nákup. Podvečer 31. decembra som kráčala k pokladnici s plným košíkom. Stáli pri nej dvaja malí chlapci a debatovali so ženou za pokladnicou. V rukách mali vodku a nejaký lacný džús. Prišla som k pokladnici a zažila šok. Pani pokladníčka správne chlapcom alkohol nechcela predať.
A potom sa otočila na mňa a otrávene mi povedala: „Prosím vás, ukážte mi váš občiansky, nech mi tu neblokujú pokladnicu a môžu ísť.“ S nemým úžasom som sa spýtala chlapcov, koľko majú rokov. Jeden povedal 12, druhý 13.
Otočila som sa na pokladníčku a povedala, že v žiadnom prípade nebudem ukazovať môj občiansky a pointa zákazu predaja je, že také malé deti nemajú čo piť. Mykla plecom a začala blokovať môj nákup. Chlapci bezradne odišli do predajne hľadať niekoho, kto by bol v téme povoľnejší ako ja.
A potom vám priatelia z niektorých západných európskych krajín povedia iné historky. Ako dospelí ľudia si chceli kúpiť v Škandinávii alkohol na večernú oslavu, ale nakupovať boli ráno. A nepredali im. Ani dospelým. Lebo ráno si človek nemá čo kupovať chľast.
Ak sa chceme v reportážach v televíznych novinách ponosovať, že niekto opitý šoféroval, nemám s tým problém. Sadnúť si za volant opitý je neprijateľné a pani hygienička môže byť naozaj šťastná, že nikoho nezabila. Lenže musí prísť aj B – ako pomôžeme závislým ľuďom? Ako sa pozeráme na ľudí závislých od pervitínu či heroínu? Má zmysel ich zatvárať do väzenia, keď je to choroba? Aký má zmysel predávať alkohol ešte aj na pumpách na diaľnici?
A ak sa budete nabudúce ponosovať, že niekto pije, predstavte si, aké je ťažké aj pre nezávislých ľudí na Slovensku nedať si v piatok s kamošmi pivo.
Podcast týždňa: Rozpoznávanie tváre
Madison Square Garden má strategickú polohu v New Yorku. Je hneď vedľa veľkej vlakovej stanice Penn Station, na akcie tam chodí 20-tisíc ľudí, a tak celkovo – keby niekto chcel spáchať teroristický útok, Madison Square Garden by bol jasný cieľ.
Aj preto tam majú softvér na rozpoznávanie tvárí, ktorý nájde trestaných ľudí, vylúčených fanúšikov alebo ľudí na blackliste. Potiaľto je to celkom ok. Lenže majiteľ MSG je zvláštny človek a na blacklist dal aj advokátov, ktorí zastupujú kohokoľvek, kto sa súdi s ním alebo s jeho firmami.
Podcast The Daily diskutuje o tom, či je etické používať bezpečnostný softvér na pomstu nepriateľom. Aké hranice by mali mať tieto softvéry? Aké legálne rámce by sme im mali dať? Je to téma, ktorá nás čaká všetkých a ktorú by sme mali začať viesť okamžite.
Video týždňa: Jaroslav Naď
V súčasnej kríze sa ťažko vyznať. Čaká sa na predčasné voľby, s najväčšou pravdepodobnosťou budú 30. septembra. V akej fáze rokovaní sme? A ako vyzerá odchod Eduarda Hegera s Jaroslavom Naďom z OĽaNO?
Minister obrany vysvetľoval tento týždeň v Rozhovoroch ZKH, ako si predstavuje ich nový projekt a aj to, odkiaľ vezmú peniaze na kampaň.
Film týždňa: My Octopus Teacher
Tento film síce je z roku 2020, ale stojí za to. Napovedať by vám mohlo aj to, že vyhral Oscara za najlepší dokumentárny film. Príbeh filmára, ktorý si vybuduje neuveriteľný vzťah s chobotnicou v Južnej Afrike.
Možno to znie banálne, ale tento film je všetko, len nie banálny. O zvieratách, o chobotniciach, o ich emóciách a schopnosti prežiť. Ale aj o nás ľuďoch, trpezlivosti a neuveriteľnom príbehu jednej chobotnice. Nedajte sa odradiť zdanlivo chýbajúcou zápletkou, je to dychvyrážajúci fascinujúci a dojímavý príbeh.
Hudobná bodka: Nina Simone
Raz som bola na koncerte dcéry Niny Simone Lisy v Bratislave. Ani ona, ani Nina Simone nepatria medzi najsympatickejšie dámy, ktoré som kedy videla alebo stretla. Ak Ninu nepoznáte (nechce sa mi veriť), v kine som raz videla výborný dokument o jej živote. What happened, miss Simone? nájdete na Netflixe aj so vzostupmi aj pádmi Niny Simone. Dnešná hudobná bodka je Ain't Got No, I Got Life.
Toto bolo tridsiate deviate vydanie newslettera ZKH píše. Ak sa vám pozdával, budem rada, ak ho odporučíte svojim priateľom. Ďakujeme, že nás čítate.
