Autor je členom Slovenského ochranárskeho snemu, pôsobí v ÚM STU
Súčasťou našej národnej mentality je presvedčenie, že by sme mali mať právo na pomoc. Pokiaľ možno všetci, aj tí, ktorí na ňu nie sú odkázaní.
Akoby sme nepatrili medzi vyvolených obyvateľov skupiny najbohatších krajín sveta. Stále sa cítime obeťami, ktorým by mal niekto pomáhať, lebo nám ukrivdili a sme chudáci.
Pritom je len málo krajín v Európe, ktoré za uplynulých sto rokov zaznamenali taký rast materiálnej životnej úrovne ako práve my. A v porovnaní s takým Poľskom, Nemeckom či Ukrajinou sa Slovensku s výnimkou zopár bombardovaní v podstate vyhla aj druhá svetová vojna. A navyše, už veľa rokov sme čistými príjemcami v rámci prerozdeľovacích mechanizmov EÚ.
To sa všetko dá ľahko dokumentovať empiricky, historicky, štatisticky a inak. Ale nie o tom chce byť teraz reč. Minimálne od 24. februára minulého roka, keď vypukla vojna v našom bezprostrednom susedstve, je namieste zmeniť základnú otázku z Kto a ako nám pomôže? na Komu a ako pomôžeme my?
Väčšina Slovákov a Sloveniek dlhodobo deklaruje kresťanské vierovyznanie. V ich prípade je pomáhať odkázaným nielen právo, ale aj povinnosť. V najbližších dňoch a týždňoch bude táto otázka dvojnásobne aktuálna.
