Autorka je výskumná pracovníčka Centra pre odolnosť a demokraciu, GLOBSEC
V októbri 2022 presadila turecká vláda zákon o dezinformáciách. Opozičné strany i medzinárodné orgány vrátane Benátskej komisie ho kritizovali pre nejasné vymedzenie pojmu dezinformácia a pre trest odňatia slobody pre tých, ktorých obvinia zo šírenia dezinformácií.
Pred parlamentnými a prezidentskými voľbami v júni 2023, v čase, keď turecký prezident Recep Tayyip Erdogan zaostáva v prieskumoch verejnej mienky, to môžeme vnímať ako ďalší pokus posilniť jeho kontrolu nad informačným priestorom a získať hlasy.
Vzhľadom na to, že vláda AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) aktívne využíva viaceré paragrafy tureckého trestného zákonníka na potláčanie kritických hlasov, najmä novinárov, sa tento zákon javí skôr ako využitie príležitosti na uzákonenie témy, ktorá sa dnes v západných demokraciách považuje za kľúčovú. Prečo teda nevyužiť príležitosť a získať tak ďalší nástroj na umlčanie kritiky?
Môže sa zdať, že Erdogan by sa zaobišiel aj bez tohto posledného zákona. Politikov, novinárov, aktivistov, ale aj maloletých, ktorí zverejňujú kritiku na sociálnych sieťach, už stíhali za urážku prezidenta podľa článku 299 trestného zákonníka, ktorý predpokladá štvor- a viacročné väzenie, ak urážka zaznie vo verejnej sfére.
Podľa oficiálnych súdnych štatistík začali na základe článku 299 len za rok 2021 takmer 34-tisíc konaní. V decembri 2022 odsúdil istanbulský súd starostu Istanbulu Ekrema Imamoglua na viac ako dva roky väzenia a zakázal mu pôsobiť v politike za urážku Vysokej volebnej komisie, keď jej rozhodnutie označil za hlúpe.
Protiteroristické ustanovenia (článok 314 tureckého trestného zákonníka a protiteroristický zákon) sa používajú ešte častejšie. Kľúčovým problémom protiteroristickej legislatívy je nedostatok právnych definícií, jej použitie a uplatniteľnosť na určité prípady tak závisia výlučne od súdnej moci.
Z oficiálnych štatistík vyplýva, že ich používanie prokurátormi je čoraz častejšie. V roku 2020 bolo vo väzniciach takmer 30-tisíc odsúdených na základe obvinení z terorizmu.
Súdnictvo ako predĺžená ruka výkonnej moci
Počas vlády AKP sa v Turecku oslabila autonómia súdnej moci. Sudcov, ktorí rozhodovali v súlade s vládnymi naratívmi, povýšili. Tých, ktorí rozhodovali proti nim, v lepšom prípade presunuli do východných provincií, čo je tradičný spôsob, ako sa v Turecku vyrovnať s neposlušnými byrokratmi. Takýto bol aj osud prvého sudcu, ktorý viedol senát v prípade proti starostovi Istanbulu.
Ovládnutie súdnictva vládou AKP je zrejmé z nedostatočného oddelenia právomocí, pokiaľ ide o súdnu autonómiu. Od zmien ústavy v roku 2017 predsedá tureckej Rade sudcov a prokurátorov (HSK) minister spravodlivosti a žiadnych členov rady už nevolia ich kolegovia, čo je hlavným predpokladom nezávislosti súdnych samosprávnych orgánov. Všetkých členov rady vymenúva prezident alebo ich volí parlament, kde má AKP väčšinu.
