Autor je teológ a farár, pôsobí v ČR
Jednou z najväčších radostí pre farára, kňaza či kazateľa je, keď bohoslužby začne pravidelne navštevovať niekto nový. Alebo aspoň niekto, kto sa dlho neukázal. Prináša to istý pocit zadosťučinenia. Vtedy si môžem povedať, že robím svoju prácu dobre, že má potenciál niekoho osloviť. Dokonca aj mimo zvyčajnej poslucháčskej sociálnej bubliny.
Lenže z každého pravidla existujú výnimky, aj z tohto. Jednou z nich je, keď sa v kostole objavujú ľudia z čisto zištných dôvodov.
Kedysi som si myslel, že to azda ani nejde, lenže poznáte to, do kostola človek môže prísť aj preto, aby si získal sympatie jeho pravidelných návštevníkov. Že sa to deje v malých obciach a menších mestách, nikoho neprekvapí, najmä na Slovensku.
Vzťahy farárov a starostov bývajú formálne udržiavané na dobrej úrovni, lebo je to výhodné pre obe strany. Dokonca aj tam, kde sú starostovia komunisti a nijako sa tým netaja. A tak starostov pozývajú na cirkevné podujatia a farárov na obecné. Občas sa za tým skrýva skutočný záujem o spoluprácu, občas je to čistý kalkul.
Aké veľké rozpaky to vyvoláva v prípade najznámejších politikov a najnavštevovanejších kostolov, môžeme teraz pozorovať v Českej republike.
Kampaň pred druhým kolom prezidentských volieb nemohla odštartovať väčšou groteskou, ako keď Andrej Babiš oznámil, že pôjde do kostola k Pražskému Jezuliatku. Bosí karmelitáni, ktorí kostol spravujú, prakticky okamžite oznámili, že ho radšej zatvoria, pretože nemajú záujem, aby sa pútnický kostol stal súčasťou Babišovej kampane.
