Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
„Ahoj, Európa!“ zakričali Slováci 10. decembra 1989 na prvom výlete za ostnatý plot. O mesiac skôr by ich tam ako väzňov na úteku roztrhali hraničiarske psy. V ten deň už nie. Drôty boli strhnuté – otvorili sme dvere čerstvému vzduchu dokorán.
Lež keď sa dnes, o viac ako 30 rokov neskôr, zhlboka nadýchnem, necítim dobré povetrie, ale starý puch komunizmu a ešte starší zápach klérofašizmu.
Zdá sa, že mnohí Slováci bez toho smradu nemôžu žiť. Obdivujú Rusko, ktoré tie ostnaté drôty okolo nás natiahlo.
Dokonca aj tí Slováci, ktorým atmosféra slobody zavoňala, ju nedožičia všetkým. Tvária sa ako záchrancovia morálky a vyzývajú na dialóg o tom, čo všetko tým homosexuálom dovoliť a čo už nie. Ako keby sa pred polstoročím v Amerike viedol dialóg o právach černochov spôsobom – dobre, nech sa vozia v autobusoch, ale iba na zadných sedadlách.
