Milé čitateľky, milí čitatelia,
Robert Fico potrebuje zakryť, že v podstate rozpustil 10 miliónov z peňazí daňovníkov na referendum o predčasných voľbách, ktoré bolo nezmyselné, a tak vyťahuje ďalšiu tému. S veľkou naliehavosťou a namosúrenejšie než zvyčajne.
Tvrdí, že vládna koalícia chce vládnuť do 30. septembra, aby pozatvárala opozíciu.
Hovorí to v prítomnosti svojho bývalého ministra vnútra Roberta Kaliňáka, bývalého šéfa polície Tibora Gašpara a právnika so špecializáciou na mafiánov Mareka Paru, ľudí, ktorí do značnej miery privodili súmrak právneho štátu na Slovensku.
Je zjavné, že referendum, v ktorom si Fico všetkých hlasujúcich privlastňuje, napumpovalo jeho sebavedomie, lebo predpokladá, že voličov by mohlo trápiť, že ľudia obvinení zo závažných trestných činov a zneužívania moci by eventuálne mohli skončiť za mrežami.
Mnohí išli voliť, lebo už nechcú ani len počúvať meno Igora Matoviča, a motivácie ďalších voličov môžeme len hádať. Zároveň každému, kto sledoval tlačovú konferenciu špeciálnej prokuratúry, musí byť jasné, že kým je Maroš Žilinka generálnym prokurátorom, a teda bude ním ešte zopár rokov, tak sa Fico nemá čoho báť.
Jeho pocit istoty by mu mohla rozohnať prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá podala na Ústavný súd návrh na preskúmanie súladu znenia paragrafu 363 s ústavou, keďže právomocami, ktoré si momentálne na základe neho privlastňuje Žilinka, neprimerane zasahujú do nezávislosti súdnej moci.
A presne o tom pomerne otvorene hovoril Daniel Lipšic so svojimi kolegami prokurátormi. Upozorňovali, že Žilinkova prokuratúra postupovala inak v mediálne známych kauzách vplyvných ľudí a inak v menej známych kauzách.
Kolega Peter Kováč podrobne vysvetľuje, ako funguje 363 v rukách Žilinku.
Vydierajú ho? Chce byť prezidentom?
Časť spoločnosti pomerne otvorene špekuluje, prečo to Žilinka vlastne všetko robí. Tí, čo mu pripisujú určité pozostávajúce morálne vedomie, si hovoria, že asi je vydieraný, a tí ostatní to uzavrú s poznámkou: chce byť prezidentom.
Publicista Michal Havran na svojej autorskej strane píše, že Žilinka je len ďalším syndrómom oligarchickej republiky, "ktorý so svojimi rozhodnutiami na úrovni feudálneho suveréna, povedané slovami kráľa Slnko 'pour mon bon plaisir' (pre moje potešenie), zasahuje vždy, keď dochádza k nemotornému narušeniu konceptu panskej a straníckej republiky etablovanej ako vzdialené rímske územie v pocite nezraniteľnosti".
"Žilinka je len syndrómom toho, ako hlboko arogancia predstaviteľov panskej republiky ničí pilier spravodlivosti, právny variant politiky egoizmu a bezúhonnosti, ktorú naplno, v biokvalite, pestujú fašistické strany a fašistický Smer," píše Havran.
Čítajte: Panská republika prokurátora Žilinku
Ako sme sa sem dostali?
Za mizériu dnešnej politickej scény môže do značnej miery aj povýšenie marketingu vysoko nad obsah. Stranícke píár nad realistickú predstavu, čo krajina potrebuje. V presvedčení, že bežný volič má pozornosť na úrovni mäsiarky obyčajnej, sa väčšina strán sústreďuje na svoj obal, ktorý predávajú ľuďom už vtedy, keď je ešte prázdny, alebo aj potom, ako je dávno vyprázdnený.
Predčasné voľby túto situáciu pravdepodobne ešte vystupňujú. Mal by sa udiať pravý opak. Volič by mal zo seba vydolovať zvyšok trpezlivosti a začať počúvať aj komplikovanejšie odkazy, dokonca ich vyžadovať. Aby si nezvolil ďalšieho Matoviča, ktorý sa bude dušovať, že on porazí Fica. A čo bude potom?
Už vieme, kam to vedie, keď politici majú pocit, že nás musia baviť. Že politika je vlastne len taký veľký instagram a nasledovatelia im odídu, ak ich denne nepobúria alebo nerozosmejú.
Mali by sme pochopiť aj to, že volič, ktorý rozkope liberálnu demokraciu za chvíľkový pocit, že biely muž, Slovák, má najvyššiu hodnotu v krajine, nie je vo väčšine, a to ani vtedy, keď najhlasnejšie kričí. Lebo Matovič ho hucká.
Fico môže pôsobiť dojmom, že vie, čo robí, ale jeho motivácia nemá nič spoločné s verejným dobrom alebo s blahom kohokoľvek okrem veľmi úzkej skupiny ľudí, ktorí navzájom o sebe vedia príliš veľa. Ani len voliči Smeru by z jeho vládnutia nemali iný osoh, len pocit, že na ihrisku vyhrala ich skupina.
Čítajte: Nechcete sa nudiť? Tak budete mať ďalšieho Fica a Matoviča
Niečo o láske
Samozrejme, že v rodinách sa odohrávajú tie najpodstatnejšie boje, často aj drámy. Ak nám niekto dovolí nazrieť do svojho života a pozorne počúvame, tak sa dočítame o hrdinstvách, o kráse, o ťažobe, ktorá sa nakoniec, po dlhom čakaní a po náročnej práci, aj na sebe samom rozplynie.
Kolegyňa Michaela Žureková nám umožnila stretnúť rodinu, ktorá si adoptovala dieťa. Ukázala, že túto tému sa neoplatí uchopovať iným spôsobom než citlivo a tak jemne, ako berieme na ruky bábätko.
Veroniku Sulík rozladil prístup bulváru k súkromiu Adely a Viktora Vinczeovcov, ktorí si adoptovali dieťa. A porozprávala o svojej vlastnej náročnej ceste k rodičovstvu.
Čítajte: Dokážeme ho ľúbiť tak, ako potrebuje? Adoptovať si dieťa znamená čakanie aj ťažké otázky
Ďalšie články, ktoré vás zaujali:
- Hra o čas sa začala, developeri čelia hrozbe núteného zlacňovania
- Majiteľ skrachoval. Do dražby mieri legendárna budova, chcú za ňu milión
- Zelenskyj pred vojnou odmietal paniku. Vytriezvenie prišlo po správe od CI
- Moskva chcela, aby vyzeral ako ruský agent. Ako zabili špióna, vďaka ktorému nepadol Kyjev
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
