Autor je prekladateľ a publicista
Viktor Orbán vyhlásil, že ho členstvo Maďarska v Európskej únii neteší, ale nemá na výber.
Hneď skraja si povedzme, že to musí byť hrozný život: veď si len skúste predstaviť, že proti vlastnej vôli ste členmi prominentného spolku najbohatších krajín na svete.
Nechcete, ale ste; tak to, žiaľ, vyšlo. Nechcete, ale musíte – tie okovy, ten bič, ten žalár národov. A riešenia nieto, odísť sa nedá. Nikto nepomôže. Čo môže byť horšie?
Nuž, horšie môže byť takpovediac úplne všetko. Skutočne totiž existujú aj omnoho ťažšie životné osudy ako členstvo v elitnom klube, kde vás navyše nemajú veľmi radi, lebo sa tam chodíte len najesť, zakaždým všetko zašpiníte, všetkým vynadáte a ešte aj doma máte bordel.
Moderné Slovenské národné povstanie
Po internete koluje formulár. Chodia reťazové e-maily, pípajú notifikácie, matky ho posielajú synom a manželky manželom.
Statní chlapi v maskáčoch, ktorí celý život túžia len po tom, aby si to s niekým poriadne vyjasnili, a svoju existenciu majú postavenú na láske k vlasti, húfne deklarujú, že ak by ich tá vlasť náhodou potrebovala, tak jej nepomôžu. Ešte sú na to aj hrdí a ten paradox im vôbec nedochádza.
Veď v poriadku, ale s takýmito ľuďmi by sa aj Slovenské národné povstanie skončilo hneď ráno pred potravinami.
Jeden by totiž povedal, že ide o falošný poplach, druhý by vyhlásil, že Nemci sú vlastne tí dobrí a ešte sú aj starí Slovania, tretí by mal naštudované, že Briti kolonizovali Indiu, takže je to remíza, a štvrtý by pri pohľade na vlastnú horiacu dedinu tvrdil, že sa to v skutočnosti nedeje a žiadna vojna neexistuje. A potom by to namiesto pochodu do hôr bežali napísať na internet.
A teraz vám zaočkujú deti!
Vec sa má tak, že od podania prvých vakcín uplynuli viac ako dva roky, takže sme už nejaký čas mali masovo umierať. A stále nič.