Keď bol minister Karas opýtaný v štúdiu u ZKH, či sa mu zdá "dôvernícky" návrh dostatočný, pomohol si úskokom. Poukázal na našu celonárodnú tendenciu šomrať, ktorá sa vraj rovnostársky nevyhla ani dotknutej LGBT komunite. Samozrejme, že im bude málo, každému je stále málo, evokoval.
Veď isto, síce nič nemajú a táto vláda im nachystala takmer nič, ale oni budú lačno naťahovať paprče! Túto rétoriku poznáme zväčša zo sociálnej oblasti, kde politici podobne dôvodia, že aj keby kasu rozdali, nebude kadejakým prosebníkom dosť.
Lenže tu nie sme pri Sulíkovom zakrývaní sa paplónom, na aký máme. Čo je to, čo nám neumožňuje "dať" viac?

Nuž, ak sa za jeden koniec debaty berie fundamentalistická predstava, že títo ľudia by prípadne ešte mohli – a mali! – dostať menej, aj Karasov návrh sa niektorým môže javiť ako žiarivý kompromis, ktorý len progresívci ofrflú.