Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
„Nemôžeme vyjednávať s hmyzom, je nemožné diskutovať s prírodou. Buď ju budeme chrániť, alebo ju zničíme,“ povedal minulý týždeň v Európskom parlamente poslanec Michal Wiezik na podporu medzinárodnej občianskej iniciatívy Zachráňme včely a farmárov (Save Bees And Farmers). Petícia žiada, aby sa v poľnohospodárstve nepoužívali pesticídy, ktoré zabíjajú včelie spoločenstvá.
Michal Wiezik má pravdu.
Človek si vo svojej histórii namýšľal už kadečo. Najprv, že je stredom vesmíru, potom, že určite nemohol vzniknúť z opice, nie tak dávno zasa, že dokáže rozkazovať vetru a dažďu. Zo všetkých týchto omylov ho vyviedli prírodné zákony.
Napriek týmto poučeniam si človek neprestáva ďalej namýšľať. V súčasnosti sa sám sebe snaží nahovoriť, že to s tou strácajúcou sa biodiverzitou a narastajúcou globálnou teplotou nie je až také urgentné, ako dokazujú vedci a ako kričí jedna podozrivá pubertiačka. Vraj sú aj dôležitejšie veci na svete, hrubý národný produkt, tradičná rodina a tak.
Človek sa však opäť ako veľakrát predtým mýli. Tento jeho najnovší omyl veľmi presne spodobnil Jára Cimrman. V divadelnej hre Afrika aneb Češi mezi lidožravci letí výprava pod vedením doktora Žábu do Afriky založiť kolóniu. V jednej chvíli sa im na vzducholodi vypne motor a vietor začne stroj unášať neželaným smerom. Strojník Bohoušek si sadne a začne hútať čo s tým. Vedúci výpravy sa mu snaží vysvetliť, že na to nie je čas.
„Keby sa nám takáto nemilá vec stala s automobilom, môžeme si sadnúť na medzu a dôkladne sa nad tým zamýšľať hoc aj celý deň, lebo to auto po celý čas stojí na mieste. Pokazenú vzducholoď však vietor každú sekundu unáša preč odtiaľ, kam chceme my.“
Len aby nás nerozľútostili
Ľudstvo sa dnes nachádza v podobnej situácii ako výprava za ľudožrútmi. Každým dňom na zemeguli ubúdajú stromy po miliónoch, živočíšne a rastlinné druhy miznú po stovkách , mnohé ešte skôr, ako ich vôbec stihneme objaviť a pomenovať. Ako vietor ničoty z Nekonečného príbehu nás to všetkých odnáša nesprávnym smerom – nad územie, kde sa nám určite vôbec nebude páčiť. A my zatiaľ sedíme na stoličke pri pokazenom motore, hľadíme, občas uškom pokýveme a dumáme. A potom začneme riešiť, čo bude na obed.
